Hovorí sa, že budúce mamičky vždy vycítia, čo čakajú. A ja som v tom mala celkom jasno – bude to chlapček! Potvrdili mi to taktiež skúsené „babice“ (vraj podľa tvaru bruška) a viac-menej aj sonografické vyšetrenie u začínajúcej lekárky. Nadobro som sa teda rozlúčila so zapletaním vrkôčikov, s ružovou izbičkou a hraním sa s bábikami… Prichystali sme modrú izbičku, kúpili modrý kočík a zostal nám iba výber mena. Zhodli sme sa, že dieťatko sa nebude volať po nás ani po nikom z rodiny. To by bolo fajn, keby niet manželovho rozšíreného príbuzenstva. Takže hneď vypadli mená ako Peter, Boris, Patrik, Matej, Michal, Pavel, Jakub či Samko… Výber bol teda podstatne sťažený a už som ani nepočítala, koľkokrát sme prelistovali kalendár. Požičali sme si aj knižku z matriky, ale tadiať tiež cesta neviedla. Veď uznajte – kto by nazval svoje bábätko Spitislav alebo Vlkodav?! napokon sme sa však predsa len zhodli na jednom mene, ktoré sa nám obom zapáčilo a bolo rozhodnuté: bude to Adamko!
Pôrod bol ako z učebnice – rýchly, krásny a bezproblémový, plný lásky, nedočkavosti a túžby konečne objať nášho „Adamka“. Nikdy nezabudnem na moment, kedy nám sestrička s úsmevom podala malý ružový „batôžtek“ so slovami: „Gratulujem, rodičia! Máte krásnu dcérku!“ S manželom sme tomu nemohli uveriť. Takže zlyhala moja materinská intuícia, ba aj technika na sone… So slzami šťastia v očiach sme sa smiali a bozkávali našu maličk, keď sa opäť vynorila známa otázka – ako sa bude volať? Rýchlo sme dávali 1 návrh za druhým, keď vtom manželovi pípla SMS-ka. „No čo, už niečo máte? Držte sa…“ písala nám dobrá kamoška Saška. A vtom bolo rozhodnuté. Naša princezná sa teda bude volať Sašenka! Meno sa nám obom páčilo, a navyše aj pekne znelo s priezviskom. Naše rodiné šťastie bolo týmto zavŕšené. A vôbec nám neprekážalo, že na Sašku doma čakala modrá izbička… :))
