Už od mojich tínedžerských liet som mala jasno v tom, ako sa budú neskôr volať moje detičky. Pre dievčatko som mala vymyslené meno Veronika a pre chlapčeka Dávidko. Preto, keď som sa vydala a zostala som tehotná, nad menami pre bábätko som už neuvažovala.
Človiek však mieni a Pánboh mení… Keď som bola asi v 6. mesiaci, mojej maminke sa začal zhoršovať zdravotný stav. Vždy sme si boli veľmi blízke a preto ma správa, že má nielen silnú cukrovku, ale aj rakovinu, doslova paralyzovala. Silu mi dodával jedine ten malý drobček v mojom brušku.
Ani neviem, ako rýchlo ubehli 3 mesiace a ja som sa zrazu ocitla na pôrodnej sále. Narodilo sa mi zdravé, ružovučké dievčatko. A keď som ho vzala do náručia, o mene bolo spontánne rozhodnuté. Nie, nebude to Veronika. Bude sa volať ako moja maminka – Mária…
Nikdy nezabudnem na výraz mamičkinej tváre, keď sme jej ukázali jej prvú a jedinú vnučku. A na jej šťastné, dojaté oči, keď sa dozvedela, že má meno po nej…
Toto rozhodnutie som nikdy neoľutovala. Malá Maruška dodávala babičke obrovskú radosť a vôľu žiť, odvahu bojovať so zákernou chorobou. A hoci jej lekári predpovedali len niekoľko mesiacov života, babička sa z vnučky vydržala tešiť ešte neuveriteľných 7 rôčkov…
Som šťastná, že moja dcérka „nezdedila“ po babičke len meno, ale aj jej krásu, nezábudkovo- modré očká a dobrú, citlivú povahu…
