Malý lyžiar
Keď nastala tá pravá zima a celú krajinu prikryla biela perina, tešili sme sa, že tento rok by sme mohli skúsiť postaviť Kubka s Maťkom na lyže. Zdravotná situácia nám ale príliš nepriala a neustále bol niekto z nás chorý. Neviem si predstaviť, že by sme si mali objednať nejakú zimnú dovolenku. Pri päťčlennej rodine je totiž veľmi ťažké dosiahnuť stav, aby všetci členovia bolo zdraví. Dúfam, že sa to časom zlepší.
Sneh sa začal pomaličky topiť a vyzeralo to, že ani tento rok sa nám nepodarí zahájiť „lyžiarsky výcvik.“ Ale nakoniec sa nám to podarilo a jeden víkend si mohol lyžovanie skúsiť aspoň Jakubko. Matejko bol samozrejme znova chorý. A keďže viróza mu spôsobila ďalší astmatický záchvat o nejakých radovánkach na snehu nemohlo byť ani reči. A bohužiaľ, hoci som si veľmi želala byť pri každom veľkom dni mojich detí, Jakubkove prvé skúsenosti na lyžiach som prešvihla. Keďže Matejko bol už aj tak dosť smutný, že nemôže ísť tiež na lyže, nemohla som odísť ešte aj ja a tak som zostala s dvoma mladšími doma a Kubko s tatinkom si urobili pánsku jazdu, ktorú mi dôkladne zdokumentovali.
Keďže Jakubko stál na lyžiach po prvý krát v živote, samozrejme sme nečakali žiadne zázraky ale Kubko nás príjemne prekvapil a celkom mu to šlo. A čo bolo najhlavnejšie, na druhý deň chcel ísť aj napriek pádom znova. Bol to však na dlhú dobu posledný sneh, tak na ďalšie lyžovanie si bude musieť počkať na ďalší rok. My si aspoň môžeme odfajknúť naše predsavzatie, že to túto zimu aspoň skúsime. 🙂
Akútna bronchitída a začínajúci zápal pľúc
Táto diagnóza sa týka nášho najmenšieho drobčeka a donútila nás opäť k hospitalizácii. Takže aj to je dôvod, prečo sú naše príspevky v poslednej dobe tak nepravidelné. Adamko si naše virózy bohužiaľ odniesol najhoršie. Toto je tá nevýhoda, keď máte viac detí. Keď máte jedno dieťa, v čase viróz s ním prosto nikam nechodíte a každé prechladnutie poriadne vyležíte. Keď máte deti tri, tak sa vám návštevy škôlky ani v čase viróz nevyhnú. Keď je Adamko prechladnutý, Kubka do škôlky vodí tatinko ale samozrejme nemôže vždy a vtedy tam musíme ísť my aj napriek tomu, že je niekto z nás chorý. V tomto najviac prežívam to, že babičku s dedkom máme ďaleko a s deťmi mi nemá kto pomôcť.
Tatinko sa chystal na hory, kde mali naplánovaný pracovný teambuilding a tak sme pozvali babičku s dedkom k nám, aby mi s deťmi pomohli. Tešila som sa, že si konečne zájdem ku kaderníčke a ako sa chlapci budú tešiť, keď ich zo škôlky vyzdvihnú starí rodičia. Napokon to dopadlo tak, že ja som tie dni strávila s Adamkom v nemocnici a keďže sme nevedeli ako dlho tam pobudneme, Kubka s Maťkom si moji rodičia odviezli na Slovensko.
Tentokrát sa Adamko vyliečil veľmi rýchlo a preto som sa pýtala domov. Videla som na ňom, že je v poriadku, že sa môžeme doliečovať doma a hlavne som sa bála, že niečo ďalšie v nemocnici chytíme. Na oddelení bolo veľa detičiek so zápalom pľúc a inými respiračnými ochoreniami, tak som nás nechcela zbytočne vystavovať riziku. A najhlavnejšie bolo to, že nás plánovali pustiť v pondelok ráno ale v pondelok potreboval náš tatinko odísť na služobku a my by sme sa nemali ako dostať z nemocnice. Lekár sa síce tváril dosť neochotne, keď som chcela, aby nás prepustili už v nedeľu ale v tomto som sa rozhodla venovať svojim inštinktom, ktoré mi vraveli, že už je čas ísť domov a že tam Adamkovi bude lepšie. Chlapci boli na Slovensku a vedela som, že doma sa Adamko bude cítiť pohodlnejšie a hlavne ho nebudú budiť ostatné detičky. Nehovoriac o tom, že musel byť chudáčik stále v postieľke, v ktorej sa už naozaj cítil ako lev v klietke. A priznám sa, že ja som sa v nemocnici cítila podobne.
Materská dovolenka
Po návrate domov som sa cítila ako po návrate z väzenia. Niežeby nám v nemocnici bolo zle. Starali sa o nás úžasne a nemôžem na detskú nemocnicu povedať jediné zlé slovo. Ale aj keď je nemocnica na vysokej úrovni, je to stále nemocnica. Chlapci boli u babičky a dedka, takže sme boli doma len s Adamkom. Zase to bolo rovnaké, ako keď sme mali iba Jakubka – ticho, všetko malo svoje miesto a ja som mala zrazu veľa času. Ten som aj potrebovala, pretože po týždennej pauze som musela dohnať prácu, aby som ju stihla dokončiť pred uzávierkou.
Znova som zažívala naozaj materskú „dovolenku“. To pochopí len ten, kto má veľa detí aké to je, keď máte doma zrazu iba jedno. Naviac mám pocit, že Adamkovi stačí čím ďalej tým menej spánku. Budí sa okolo tretej – štvrtej ráno a znova zaspí tak okolo pol šiestej. Tým, že som bola doma iba s Adamkom, mohla som nedostatok spánku dohnať ráno a tak sme vstávali okolo pol deviatej a to som si skutočne užívala.
Táto pohoda mi však trvala veľmi krátko, pretože mi tí moji huncúti začali strašne chýbať. Neustále som volala prípadne písala ako sa majú, až som ich tým otravovala. Ale keď sa mali vrátiť domov, stihla som toľko práce ako inokedy za tri dni a celá nedočkavá som ich čakala pred domov. Takže hoci je to náročné a padám na nos, moje deti sú mojou súčasťou a už si bez nich neviem svoj život predstaviť. Rozhodla som sa pre rodinu a som stále presvedčená, že to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote.
-352x198.jpg)
