Foto z ateliéru Fotopromě.cz
Ešte pred letom som všetko krásne stíhala. Stihla som navariť, upratať, chodiť s deťmi na ihrisko aj si pozrieť obľúbený seriál a porozprávať sa s manželom. Teraz mám pocit, že mi všetko padá na hlavu a ja márne premýšľam, kde robím chybu. Nestíham vôbec nič a pokojný večer pri vínku s hlavou opretou o manželovo rameno je pre mňa vrcholným zážitkom : -) Ale pekne po poriadku.
V jeden pekný deň ma čakali dve úžasné správy. Podarilo sa mi nájsť si krátkodobú, celkom výnosnú prácu na doma a po návrate z pohovoru ma čakal príjemný mail od pani riaditeľky zo škôlky, aby sme sa zastavili a mala pre nás skvelú správu, že pre Jakubka sa predsa len miesto v škôlke našlo. Hurááá! A tým sa dobré správy končia. : -)
Jakubko má síce miesto v škôlke ale bohužiaľ, návštevu škôlky nesieme dosť ťažko. Ráno celú cestu preplače a nechce sa ma pustiť. V škôlke sa mu páči ale chce tam byť so mnou. Ja viem, že je to normálne a detičky si musia zvyknúť ale veľmi ma to trápi. Myslela som si, že po skúsenostiach z miniškôlok, do ktorých chodil, to už nebude problém, ale vidím, že som sa mýlila. Hlavne si pripadám ako krkavčia matka, ktorá núti svoje dieťa, aby bolo tam, kde nechce. Je však pravda, že Kubko už kolektív veľmi potrebuje. Keby so mnou zostal doma ďalší rok, bolo by to ešte horšie. Kubko je totiž introvert po oboch rodičoch a necíti sa dobre vo veľkom kolektíve. Najradšej sa hrá s jedným kamarátom. Do našej škôlky chodí aj Kubkov najlepší kamarát ale každý je v inej triede. Najskôr som si myslela, že by bolo lepšie, keby boli spolu ale to by sa Kubko na ňho ešte viac nafixoval. Teraz je to pre Kubka ťažké ale svet je veľký a nebudem môcť držať ho stále za ruku (aj keď by som veľmi chcela). Takže pre jeho dobro to musíme nejako vydržať a ja len dúfam, že to nebude príliš dlho trvať.
Aby toho nebolo málo, Kubko dostal brušnú virózu a len čo sa z nej vyliečil, Matejko dostal bronchitídu. Takže svoj pracovný začiatok prežívam s chorými deťmi a namiesto toho, aby som si v čase keď spinkajú oddýchla, sadám si k počítaču a pracujem. Je však zaujímavé, že som menej unavená ako predtým. Zrazu som stále v jednom kole a na únavu akosi neostáva čas. Dúfam, že sa to časom utrasie a ja si občas nájdem čas aj na seba a na nás dvoch s manželom. Ten čas vo dvojici mi chýba najviac. Ale aby ste si nemysleli, neľutujem ani jeden okamih strávený s deťmi. Moji traja chlapi mi dodávajú energiu, keď už padám dolu nosom, prežiaria mi deň slnkom, keď vonku stále prší a vyčaria mi úsmev na tvári, keď ma obchádza depresia. A keď ma prepadne pocit, že som zlá matka a manželka, stačí jedno silné objatie a ja viem, že som tá najbohatšia žena na svete. : -)
-352x198.jpg)
