Všetko najlepšie, detičky naše!

Naše oslavy začali už v máji, kedy sme oslavovali v Matejkovej miniškôlke. Na deti čakali viaceré úlohy (skladanie puzzle, chytanie rybičiek, vlastná tvorba z lega, hľadanie mláďat zvieratiek), za ktoré dostávali razítka na svoju kartičku. Za splnenie úloh ich samozrejme čakala odmena a zmrzlina. Okrem toho sme dostali krásny balón podľa vlastného želania od šaša a deti si mohli nechať pomaľovať tváre a zmeniť sa tak na svojich hrdinov, veľké šelmy či krásne motýle. Keďže náš tatinko bol na služobke, šla som na akciu s deťmi sama a poviem vám – s tromi deťmi je to už celkom slušný výkon. Ale chalani boli zlatí, tak sme to zvládli v pohode a dobrej nálade.

Presne na deň detí bola podobná akcia u Kubka v škôlke – Cesta okolo sveta. Deti precestovali viaceré krajiny – Indiu, Čínu, Austráliu, Antarktídu, Rusko a všade plnili nejaké úlohy typické pre danú krajinu. V Antarktíde chytali ryby a poskakovali po ľadovci, v Rusku skladali matriošku, v Austrálii skákali ako klokani a tak ďalej. V Česku ich potom čakala zaslúžená odmena – mohli si vybrať plyšáka. Z toho „mám naozaj radosť“ – doma sa ich kvôli alergiám snažím nenápadne zbavovať a deti mi ich nosia zo škôlky. Ale našťastie vybrali si len maličkých, takže mi to až tak nevadilo.

Keďže Jakubko nastupuje v septembri do školy, bola to jeho posledná škôlková akcia a preto som chcela, aby sme si ju naplno užili. Po splnení úloh sa vždy zapaľuje oheň a pečú sa špekáčiky. Túto radosť sme im už nedopriali, pretože Adamko už začínal byť unavený a strážiť tri deti pri ohni je už naozaj dosť náročné. Tak sme sa dohodli s kamarátmi, že si špekáčiky upečieme u nás na panvici, takže deti sa tešili ešte viac, že sa môžu spolu pohrať.

Som veľmi rada, že nemusíme chodiť nikam ďaleko za podobnými zážitkami, v našom okolí sa stále niečo deje a deti si to môžu naozaj užiť. Priznám sa, že nie vždy sa na podobné akcie teším, pretože pre mňa je to hlavne o správnej organizácii, logistike, zvoliť správny čas – aby deti neboli unavené, mať neustále po ruke nejakú „svačinku“, niečo na zahnanie nudy a hlavne je to o pevných nervoch, pretože musím sledovať tri deti, aby sa im nič nestalo, aby sa mi nestratili. A tak ma občas napadne, či sme si toho predsa len nenaložili až príliš. Ale keď ich vidím, akí sú šťastní a ako večer v postieľkach jeden cez druhého rozprávajú, čo sa im páčilo, nemenila by som za nič na svete.

A aby som nezabudla na super správu posledných dní, Jakubka nám predsa len prijali na školu, ktorú sme si vybrali, takže sme mali ďalší dôvod na oslavu. Škola poriadala akciu na zoznámenie sa budúcich prváčikov s pani učiteľkami, prostredím i budúcimi spolužiakmi, takže Kubko si už vyskúšal sedenie v lavici a spoluprácu s ostatnými. Obe pani učiteľky sa mi veľmi pozdávali, takže dúfam, že môj prvý dojem bol správny a ja som sa upevnila v názore, že sme zvolili správnu školu. Kubkovi sa dopoludnie v škole tiež veľmi páčilo, tak dúfam, že mu jeho nadšenie vydrží čo najdlhšie.

Občas ma napadne, čo všetko by sme mohli poskytnúť jednému potomkovi – všetok svoj čas, záujem, peniaze, mohli by sme mu oveľa lepšie zabezpečiť budúcnosť, poskytnúť mu oveľa viac výhod. Ale potom si pomyslím, ako asi musí byť jednému smutno a hoci sa tí naši drobci budú musieť celý život deliť – o životný priestor, pozornosť rodičov, financie, viem, že aj keď tu už nebudeme, nikdy nebudú sami a vždy budú mať jeden druhého, budú si pomáhať, budú oporou jeden pre druhého (a tretieho). Aspoň v to dúfam…

Každopádne stále verím tomu, že sme sa rozhodli správne, keď sme zakladali našu veľkú rodinu a verím, že to nikdy neoľutujem. Nebudeme si môcť dovoliť všetko, čo budeme chcieť ale chvíle strávené s mojimi láskami mi stoja za to. A dúfam, že rovnaký názor budú mať aj oni a budú šťastní, že vyrastajú vo veľkej rodine, so súrodencami po boku.