Prvý rok v živote človeka je naozaj plný zázrakov a nezabudnuteľných okamihov. Od nežného drobného stvorenia, ktoré je od vás absolútne závislé a ktoré prichádza na tento svet skutočne čisté a nevinné ako nepopísaná strana, sa zmení na malú osobnosť, ktorá sa dokáže sama najesť (v rámci možností), do určitej miery pohybovať a ktorá dokáže hlavne myslieť a ktorá už dokáže dať najavo či dokonca si presadiť svoju vôľu.
A aký je náš Adamko? Po prvom roku života spapá všetko, čo sa mu dostane pod ruky a čo je dostatočne zmixované alebo mäkké, aby to zvládol so svojimi dvoma zúbkami. Dokáže dať dostatočne hlasito najavo, že jemu pridelená porcia jedla mu rozhodne nestačí. Po štyroch sa dostane všade, kde nedáte dostatočne veľkú a silnú prekážku a popri nábytku sa vytiahne na nohy a dosiahne všetko, na čo mu vystreté rúčky stačia. Priečny sed zatiaľ nezvládame ale pokojne sa dokážeme hrať na brušku alebo na kolienkach. Po zaspievaní uspávanky sa zvalí na bruško, zodvihne zadok a krásne zaspí už aj bez dojčenia. Škoda, že mu to ešte nevydrží po celú noc. To by sme s tatinkom už celkom ocenili. 🙂 Dokáže si presadiť svoju voľu. (Občas mu to dovolíme, keďže pre rozvoj jeho osobnosti je aj táto schopnosť dôležitá.) Vie povedať mama (dokonca aj správne osobe), tata a ahoj. Robí pápa a občas sa mu podarí aj ťapkať rúčkami. A hlavne nech som hocijako nahnevaná, deprimovaná či vyčerpaná, svojím úsmevom ma dokáže vždy odzbrojiť.
Ale na svete je to zariadené tak, že všetko dobré vyvažuje aj niečo zlé, aby sme si neprestali vážiť to, čo máme. A tak sme bolo šťastní hlavne preto, že sme Adamkove narodeniny mohli oslavovať doma a nie v nemocnici. Necelý mesiac po prepustení z nemocnice po prekonaní bronchitídy a začínajúceho zápalu pľúc, dostal Adamko bronchitídu znova a ja som si už pre istotu zbalila potrebné veci, keby nás náhodou znova hospitalizovali. Keďže problémy s dýchaním prišli v noci zo štvrtka na piatok, vyrazili sme hneď v piatok na alergológiu, aby sme nemuseli cez víkend zase letieť na pohotovosť. Pani doktorke sa Adamkov stav veľmi nepáčil, ale usúdila, že by sme to mohli zvládnuť doma a tak nás vybavila liekmi a opravila si vo svojich záznamoch Adamkovu diagnózu z ľahkej astmy na ťažkú astmu. Dúfajme len, že z toho ešte vyrastie.
Ale našťastie lieky zabrali a my sme mohli oslavovať doma v kruhu našej päťčlennej rodiny. Adamko sfúkol s našou pomocou svoju prvú sviečku v momente, kedy mal presne rok – 11. marca o 14:21 hod a ja som znova pocítila tú obrovskú rodičovskú pýchu ktorú som cítila v momente, keď mi ho po narodení položili na hrudník a ja som ho po prvý krát objala.
Byť rodičom je tak neuveriteľne vyčerpávajúce, kedy sa cítite frustrovaní, vydesení a neistí a zároveň tak neuveriteľne nádherné, keď sa dívate na svoje dieťa, ktoré je tým najdokonalejším na svete, že hoci naozaj už padám od vyčerpania na nos, ani na okamih som neľutovala, že svoje tri poklady mám.
-352x198.jpg)
