A vraj polročné deti nevedia rozprávať!

Ale musím povedať, že Adamko predčil všetky naše predstavy. Vo svojich ešte ani nie šiestich mesiacoch na nás prehovoril. Teda aby som bola presná, so značnou dávkou žiarlivosti musím priznať, že jeho prvé slovo patrilo tatinkovi. Ale pekne po poriadku.

Prebudili sme sa do krásneho sobotného rána. Adamko si spokojne niečo mrmlal v postieľke, Kubko s Matejkom ešte spali a my sme sa lenivo prevaľovali v posteli s predstavou, že nič nemusíme – nikam sa neponáhľame, nikto nekričí, nikto od nás nič nepotrebuje. Keď som si dostatočne vychutnala pokojné ráno, akých je v živote trojnásobnej matky naozaj málo, vzala som Adamka k nám do postele. Keďže maminka je ešte stále synonymom „gábliku“, Adamko sa ku mne pritúlil a začal baštiť. Po zasýtení sa malý hladoš otočil k tatinkovi. Ten ale stále spal, tak ho Adamko začal zručne prebúdzať – rozumej pichal ho prstami do nosu a nadvihoval očné viečka.

Keď tatinko otvoril oči, Adamko sa krásne usmial a povedal: „Ahoj“… a my sme skoro spadli z postele. Nebolo to nejaké vydanie zvuku, akými sa zvyčajne snaží napodobniť naše slová. Keď si niečo pospevujeme, snaží sa napodobniť melódiu, keď mu niečo rozprávame snaží sa nám rôznymi zvukmi odpovedať. Ale toto bolo jasné a zrozumiteľné „ahoj“. No ak bude takto pokračovať, pri vianočnom stromčeku nám povie básničku. 🙂 Jednoducho máme zázračné dieťa. Teda aby som bola presná – ďalšie zázračné dieťa. 🙂

A čo má náš chrústik ešte nové? Materské mliečko nášmu hladoškovi už dávno nestačí, tak mu energiu na jeho objavovanie sveta dodávame ryžovou kašičkou pred spinkaním – vydrží tak spinkať takmer celú noc a v čase obeda sme začali skúšať príkrmy. Zatiaľ sme ochutnali mrkvičku a zemiak a Adamkovi veľmi chutí. Aj keď musím povedať, že objavil, že prskať jedlom je ešte lepšia sranda. Tak premýšľam, že na kŕmenie budem potrebovať pršiplášť. Chystáme sa vyskúšať brokolicu, tak o výsledkoch vás budem informovať.

Je to krásne ako takto malé dieťatko krásne papá všetko, čo mu dáte do pusy. Reči typu „Toto mi nechutí. Toto sa mi nepáči. Toto nechcem.“ príde až neskôr. Nerobím si nádeje, že Adamkovi by sa vyhli. Nateraz si však užívam, že mu všetko chutí.

Čo sa týka pohybových zručností, pekne sa obraciame na bruško i chrbátik, naťahujeme sa za hračkami a snažíme sa o pohyb dopredu. Zatiaľ bez úspechu ale to časom príde. Nateraz sa zabávam na tom, že už ho nikdy nenájdem v tej polohe ba ani nie v tej časti postieľky, kam som ho uložila. Z bytu mi však našťastie ešte neodchádza. 🙂

Toľko o Adamkových úspechoch a o našom cestovaní vláčikom a veľkom výlete vám porozprávam nabudúce. 🙂