Keď som čakala Matejka, kamarátky, ktoré mali jedno dieťa chodili do Sokola s nimi cvičiť a ja som premýšľala, či sa s Kubkom pridáme alebo nie. Keď bol však Kubko malý, okolo tých dvoch – troch rokov, nemal rád riadenú zábavu. Ako s malým miminkom som s ním chodila na cvičenie miminiek a maminiek na fitloptách a tam sa mu páčilo.
Keď sme ale začali navštevovať kluby maminiek, spoločné cvičenie a rozprávanie riekaniek či spoločné tvorenie sa mu nepáčilo. Nerád robil to, čo robia všetci ostatní, jednoducho bol to malý individualista. Keď trošku podrástol a do rodiny nám pribudol malý Matejko, nevedela som si predstaviť, ako by som zvládala cvičiť s ním a s malým bábätkom v náručí. Chodili tam viaceré maminky, ktoré mali aj malé bábätko ale ja som sa nestotožňovala ani s tým, že by som maličkého drobčeka položila medzi pobiehajúce deti na žinenku a nenechala by som ho ani v kočíku pred telocvičňou. Tak som sa zmierila s tým že Kubkovi jednoducho nájdem iný program, ktorý budeme v pohode zvládať všetci spolu. Keď do veku malého Sokola dorástol malý Matejko, mali sme toľko iných aktivít, že ma táto možnosť vôbec nenapadla. Potom som čakala Adamka a zase nebol vhodný čas.
Koncom leta sme sa stretli s našimi kamarátmi na ihrisku a dozvedela som sa, že Kubkovi rovesníci chodia do Sokola na cvičenie, ktoré je už bez rodičov. Maminy si zatiaľ zájdu na kávu, prípadne si rýchlo nakúpia a deti si len vyzdvihnú. A ja som si zrazu uvedomila, ako rýchlo mi Kubko vyrástol. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že by som tam Kubka prihlásila, potom ma však napadlo, že Matejkovi ťažko vysvetlím, že je to aktivita iba pre Kubka (stačí, že mu musím vysvetľovať, prečo nemôže ísť s Kubkom do škôlky). Naviac Kubko nikdy predtým do Sokola nechodil a nevedela som, ako by to zvládal s deťmi, ktoré sú tam od malička ako doma. A čo si budeme hovoriť, sebecky som sa nechcela pripraviť o možnosť mať spoločný program.
Tak som vybrala termín cvičenia, na ktoré môže chodiť aj Matejko a rozhodli sme sa to skúsiť. Zistili sme, že tam chodia aj kamoši, ktorí majú tiež mladšieho súrodenca, takže si užijú aj program s kamarátmi. Naviac teraz, keď sa pomaly skracujú dni a na ihrisku už nebudeme tráviť toľko času, cvičenie v telocvični je úplne ideálna voľba.
Naše prvé cvičenie bolo trošku v nervu (teda nervy som mala ja), pretože sme museli stihnúť vyzdvihnúť Kubka zo škôlky a bežať na cvičenie. Chvíľku som premýšľala, či to má vôbec význam, keď som však videla, ako si to tam obaja užívajú a ako sa im tam páči, ľutovala som, že sme tam nechodili už minulý rok.
Na druhý deň, keď som prišla po Kubka do škôlky, hneď sa ma pýtal, či ideme znova do telocvične. Takže zatiaľ sa skvelo bavíme, dúfam, že nám to vydrží po celý rok. A už teraz viem, že ak sa to bude dať aspoň trošku zvládnuť, o také dva roky skúsim cvičenie v Sokolovne aj s Adamkom.
Nech nám teda v zdravom tele vládne zdravý duch!
-352x198.jpg)
