Najhoršie na tom je, že nám v podstate nič nie je – žiadna zvýšená teplota, žiadna nádcha, žiadne bolesti hrdla ale aby sme sa streptokoka zbavili, musíme užívať antibiotiká. A keď nechodíme von ja s Matejkom, musí sedieť doma aj Jakubko s Adamkom. Jedine, že by som poslala von Kubka s kočíkom. 🙂
Chlapci sú už samozrejme otrávení a unudení a tak stále vymýšľajú. Keď potrebujem zabezpečiť v byte ticho, aby si Adamko mohol pospinkať, Kubko s Maťkom pozerajú rozprávky na počítači, prípadne na DVD, aby som ja mohla aspoň chvíľku pracovať. Predtým som pracovala po obede, keď všetci spali ale keďže chlapci sa nemajú dopoludnia kde unaviť, popoludní samozrejme nespia. Zvyčajne sa mi podarí presvedčiť ich, aby si aspoň chvíľku oddýchli v postieľkach ale vydržia tak pol hodinku a začnú vymýšľať. Aby chlapci nesedeli len pri rozprávkach, niečo si stále tvoríme – postavičky z roličiek od toaleťáku, guľôčkovú dráhu, kreslíme, lepíme, vystrihujeme. Ja už ale začínam byť tiež poriadne otrávená z toho, že sme stále zatvorení v byte.
Víkend nás však vytrhol zo stereotypu. V piatok sme potrebovali vyzdvihnúť auto z autoservisu, tak sme boli na výlete. Manžel nás doviezol do servisu a domov sme šli dvoma autami. Večer tatinko postrážil všetky deti a ja som si bola zacvičiť. Síce deň po antibiotikách ale už som naozaj potrebovala zmeniť prostredie. Minulý rok nám postavili kúsok od bytu cvičisko a s dvoma kamarátkami sme sa rozhodli, že ho začneme využívať. Plán je taký, že si tak tri krát v týždni oddýchneme od detí a zveríme ich našim polovičkám. Tatinkovia všetci súhlasia ale samozrejme musia byť všetci doma z práce, tak uvidíme, ako často sa nám to podarí. Každopádne premiéra dopadla úplne super. Domov som sa vrátila nabitá novou energiou a dobrou náladou, síce s poriadnou svalovicou ale už sa teším na ďalšie cvičenie. Mimochodom moje dojedanie kašičiek po Adamkovi a večerné mlsanie čokolád sa mi už začína prejavovať zväčšujúcim sa bruškom, takže je najvyšší čas niečo s tým urobiť.
Víkend sme využili na to, aby sme vyrazili s chlapcami niekam von. Sama s nimi chodím zvyčajne len na ihriská, kam teraz nemôžeme, tak sme sa s tatinkom vybrali do lesa na huby. Nič moc sme nenašli ale chlapci sa vybehali a konečne zase nabrali farbu do líčiek. Adamko nám už vyrástol z hlbokého kočíku, tak sme cez víkend konečne vyčistili športový kočík po Matejkovi a Adamko môže vyraziť vo svojom novom vozítku. Kočík nám krásne odvozil a dúfam ešte odvozí tri deti a je stále ako nový a stále som presvedčená, že lepší sme kúpiť nemohli. Pri všetkých deťoch mi maximálne vyhovoval. Jeho jedinou vadou je to, že sa nedá kompletne vyzliecť a dať vyprať, pretože niektoré časti sú prišité ku konštrukcii. 🙁
Adamko je stále naše malé usmiate slniečko a ja som stále prekvapená aký je dobručký a nenáročný. Bola som obdarovaná tromi úžasnými miminkami, ktoré boli spokojné, nenáročne a ktoré plakali len výnimočne. Hnevať sa učia až ako starší a určite to naučia aj Adamka. 🙂 Ja len dúfam, že to bude čo najneskôr. 🙂
Tento týždeň nás čaká kontrola u lekárov, tak dúfam, že ja i Matejko budeme zdraví a budeme môcť konečne vyraziť aj na ihrisko.
-352x198.jpg)
