Súrodenecká rivalita?

Ale hoci sa občas hnevajú a provokujú (asi ako všetky deti), mám pocit, že sa veľmi ľúbia, z čoho mám obrovskú radosť. Ale ako postupne rastú, začínajú bojovať o našu rodičovskú pozornosť. Často premýšľam o tom, ako spravodlivo rozdeľovať svoj čas a pozornosť ale je to neskutočne náročné. Jediné čo nemusím deliť je láska. Všetkých milujem rovnako – nadovšetko na svete a ešte trošku 🙂

V poslednej dobe sme najviac pozornosti venovali Jakubkovi – zápis do školy, akcie na zoznámenie sa so školou, pasovanie za školáka. Je to pre neho veľká zmena, v podstate druhý veľký míľnik v jeho doterajšom živote. (prvým bol vstup do škôlky). A keďže si uvedomujeme túto dôležitú chvíľu v jeho živote, chceme mu venovať náležitú pozornosť. A tým sa Matejko akosi dostáva do pozadia. Samozrejme keď je Kubko v škôlke, chodím s Maťkom a Adamkom na ihrisko a keď Adamko spí, snažím sa mu čo najviac venovať. Ale predsa len závidí Jakubkovi našu pozornosť a rieši to tým, že sa našu pozornosť snaží upútať – a to zvyčajne nie práve najlepším spôsobom. Najhoršie je, že mu rozumiem, chápem prečo hnevá a neviem ako sa správne zachovať. Samozrejme ho nemôžem za to pochváliť ale potom mám pocit, že na neho stále len kričím a karhám ho.

Matejka čaká jeho prvý vstup do spoločenského života – vstup do škôlky a preto chcem aj tejto udalosti venovať veľkú pozornosť. Keď sme šli vyzdvihnúť potvrdenie o prijatí do škôlky, vzala som ho zo sebou a snažila som sa, aby to bol „jeho“ deň. Pobudli sme nejakú dobu v škôlke, boli sme sa pozrieť v triede, šatni, na záhrade a chvíľku sme sa tam pohrali. Potom som ho vzala na taký malý vláčik ktorý má rád a zašli sme si na zmrzlinu. Ale od tej doby mal niekoľko svojich dní Jakubko a Matejko začína žiarliť.

Kedysi mi jedna kamarátka, ktorá pochádza tiež z troch detí, povedala, že druhý súrodenec má vždy najhoršie postavenie. Nie je prvorodený, ten, s ktorým rodičia všetko prežívajú po prvý krát a ani najmladší, ktorý je zvyčajne benjamínkom. A musím priznať, že hoci sa snažím robiť všetko preto aby to tak nebolo, často mám pocit, že Matejkove postavenie je naozaj najťažšie. Nie že by sme to robili zámerne ale s Jakubkom naozaj všetko prežívame akosi slávnostnejšie a Adamkovi sa musíme viac venovať, lebo je od nás ešte úplne závislý. Myslím, že rozumiete ako to myslím. A tak sa neustále trápim ako to zmeniť.

Ale prichádza leto, posledné obdobie, kedy budem mať všetkých chlapcov každý deň doma a tak sa teším na to, ako si budeme spolu užívať. A začíname naozaj super – cestujeme k moru. Kubko s Maťkom sa už nemôžu dočkať a priznám sa, že aj ja sa veľmi teším. Ideme na dovolenku s kamarátmi, takže chalani budú mať parťákov (alebo skôr parťáčky) na hranie. Len ma trošku chytá panika, pretože odchádzať máme o dva dni a ja nemám nič pripravené. Dnes som ešte nakupovala oblečenie, chystám sa variť aspoň dve jedlá na dovolenku a o nákupe potravín ani nevravím. Dnes asi nepôjdem spať. 🙂 Ale potom už len zvládnuť s deťmi tú úmornú cestu a hurá, budeme si len užívať.

Ako sa nám to bude dariť, napíšem nabudúce. 🙂