Rovnakí a predsa odlišní

Foto z ateliéru rodinné fotografie Fotopromě.cz

Ako vajce vajcu

Keď mi Matejka po prvý krát vložili do náručia a ja som ho po prvý krát uvidela, mala som pocit, že čas sa vrátil a ja sa dívam do tváričky práve narodeného Jakubka. Neverila by som, že sa moje deti môžu na seba tak veľmi podobať. Aby ste rozumeli, nepodobajú sa tak veľmi jeden na druhého v súčasnosti ale Jakubko v Matejkovom veku vyzeral presne rovnako. Ešteže máme na fotkách dátumy, inak sa bojím, že by som ich o pár rokov sama nespoznala. A to by som sa naozaj hanbila.

A predsa každý iný

Napriek ich vonkajšej podobe, sú moji synovia každý iný. Kubko bol vždy tichý a skôr utiahnutý, potrebuje veľa času, aby si zvykol na nové podmienky. Keď sa v novom prostredí cíti isto a bezpečne, je to malý šašo, ktorý všetkých zabáva. Potrebuje však dosť veľa času. Do miniškôlky chodí každý piatok skoro rok a až teraz začal komunikovať s učiteľkami. Vždy, keď prídem po neho, hneď mi začne rozprávať, čo všetko zažil a učiteľky sa len dívajú s otázkou: „On aj hovorí?“ A to sa mu doma pusa nezatvorí. : -)

Matejko je od narodenia oveľa spoločenskejší a neustále všetkých odzbrojuje svojím úsmevom, ktorý mu rozžiari celú tváričku. Ale keď sa mu niečo nepáči, dokáže nám to dať najavo poriadnym krikom a hnevom. Rovnako ako Kubko plače len výnimočne ale kričí skoro stále. Buď sa na niečo rozčuľuje alebo si len jednoducho cvičí pľúca.

Takže keď príde náš tatinko domov z práce a my sa chceme porozprávať, máme smolu. Kubko mu chce povedať všetko, čo prežil, Matejko do toho vykrikuje, takže máme hlavy ako melóny. A večer, keď ich oboch uložíme, tak obvykle odpadneme od únavy. A to musím povedať, že keď ich porovnávam s inými deťmi, tie naše sú ešte stále pokojné a samostatné. Aj keď aj pri písaní tohto príspevku mi Kubko neustále niečo džavoce, tak dúfam, že môj príspevok bude zrozumiteľný. : -)

Bratia kamoši

Hoci občas bojujeme s bratskou žiarlivosťou, musím povedať, že chlapci sa veľmi ľúbia, čomu som naozaj veľmi rada. Keď sa Matejko zobudí a začne plakať, Kubko mi hneď zahlási, že sa ide pozrieť, „prečo Matejko plaká“ a už uteká.

Je úžasne pozorovať ako sa k sebe túlia aj keď musíme byť stále v pozore, aby si neublížili. Kubko vie, že musí dávať na bráška veľký pozor, ale občas sa stane, že musíme chrániť skôr jeho, lebo Matejko ho stále pichá do očí alebo ťahá za vlasy. Musím povedať že aj v tomto sa veľmi odlišujú. Kubko bol od malička veľmi citlivý a opatrný. Matejko ma stále hryzie alebo ma ťahá za náušnice a to ani nevravím ako mi trhá vlasy. Občas mám pocit, že ma môj desaťmesačný syn doslova terorizuje. : -)

A naše pokroky

Matejko sa nám začal krásne plaziť, takže už je mobilný. Teším sa, že už si dočiahne hračku, ktorú chce a krásne sa sám zahrá, ale samozrejme okrem hračiek na seba sťahuje aj všetko ostatné, takže je lepšie mať ho stále na očiach.

V kočíku už sedíme, lebo v ľahu nič nevidíme a mohlo by nám niečo dôležité ujsť alebo ležíme na brušku a pozeráme von cez sieťku kočíka. Ešteže nám náš kočík umožňuje tento výhľad, lebo mu ešte nechcem zaťažovať chrbticu dlhým sedením.

Je zaujímavé ako sa zmenili požiadavky na vývoj dieťaťa. Kedysi keď dieťa v pol roku nesedelo a v roku samo nechodilo, bolo to všetkým divné. Som rada, že na rehabilitácii, na ktorú s Matejkom chodíme, môžem konzultovať aj takéto otázky a napriek tomu, že chlapček, ktorý sa narodil o týždeň neskôr ako Matejko už chodí (teda rodičia ho ťahajú za rúčky) viem, že o nič neprichádzame a takáto rýchlosť by mohla Maťkovej chrbtici dosť ublížiť. Som rada, že nemusím byť nervózna a Matejko sa vyvíja správne, len je trošku lenivejší. A priznám sa, že budem radšej keď bude chodiť po štyroch a postaví sa, až bude dostatočne silný, aby to zvládol a ja nebudem musieť behať s ním po celo byte s ohnutým chrbtom. : -)