Príliš veľa detí 2

Prišla jeseň a tá zvyčajne okrem krásne sfarbeného lístia na stromoch prinesie so sebou aj virózy. A ta zavítala aj do našej rodiny. Najskôr sa prihlásila soplíkmi a kašľom nášho Adamka. Keď to konečne vypadalo, že sa z toho dostáva, priniesli virózy zo škôlky Kubko i Maťko a Adamkov oslabený organizmus dostal zabrať.

V utorok popoludní začal ťažko dýchať a večer sa začal zhoršovať. Keďže Matejko od malička trpel bronchitídami, vedela som, že takýto stav sa môže veľmi rýchlo zhoršiť, preto sme sa pre istotu rozhodli zájsť na pohotovosť. Musím sa priznať, že rozhodnutie lekárky som vôbec nečakala – okamžitá hospitalizácia. Keďže toto bola už tretia Adamkova bronchitída, chcela ho mať pod dohľadom, aby ho poriadne preliečili. Proti tomu som samozrejme nemohla nič namietať. Keďže s hospitalizáciou som vôbec nepočítala, nemala som samozrejme so sebou žiadne potrebné veci. Ešte pre Adamka som všetko nutné mala ale pre seba nič. Takže tatinko musel cestu do nemocnice absolvovať pred polnocou znova.

V rodine s jedným dieťaťom je to naozaj veľmi nepríjemné, že musíte s drobčekom zostať v nemocnici. V rodine s tromi deťmi je to dosť vážna komplikácia a hneď musíte riešiť niekoľko problémov. Keďže bola už pokročilá hodina a chlapci mali dávno spať, hľadali sme možnosť ako mi do nemocnice dopraviť potrebné veci a zároveň nemusieť voziť deti hore-dolu. Samozrejme by bolo riešením, aby som si potrebné veci priviezla sama ale to by som musela Adamka nechať minimálne dve hodiny samého a túto možnosť sme obaja hneď zamietli. Svojmu bratovi sa manžel nemohol dovolať a tak sme nakoniec museli – zase – obťažovať našu dobrú kamarátku. Všetci naši priatelia majú totiž malé deti a volať ich neskoro večer aby strážili tie naše naozaj nie je vhodné.

Táto naša kamarátka má tiež malé deti ale bez námietok prišla a čakala takmer do polnoci na manželov návrat – to je prvý anjel nášho príbehu. Adamko sa prebudil do nového rána vysmiaty ako slniečko a vyzeralo to, že nás popoludní prepustia. Stav sa mu však náhle zhoršil a tak sme v nemocnici napokon pobudli 8 dní. Tatinko nemohol tak dlho zostať z práce doma a tak nám jedno popoludnie strážil deti strejda Marek a na jeden deň pricestovali moji rodičia. Víkend bol samozrejme bez problémov, len mi bolo veľmi ľúto, že nás chlapci nemohli prísť navštíviť, pretože stále kašlali a báli sme sa, aby sa Adamkovi zase nepriťažilo. Bola som si úplne istá, že v pondelok nás pustia domov ale lekárka mi povedala, že nás pustí jedine na revers.

Keďže sme už naozaj potrebovali pomoc, v pondelok večer odviezol tatinko chlapcov k mojim rodičom a čo by ste povedali? V utorok ráno nás pustili. Ale bola som rada, že Adamko mal čas znovu sa doma zabývať a doliečiť sa, hoci Kubko s Maťkom mi naozaj chýbali. Adamko pobyt v nemocnici zvládol úplne v pohode, neustále sa na všetkých usmieval a keď ho prišli lekári či medici vyšetriť, bol úplne nadšený.

Musím povedať, že hoci pobyt v nemocnici samozrejme nikdy nie je vítaný, Detská fakultná nemocnica v Brne tento pobyt deťom maximálne spríjemňuje. Všetci boli veľmi milí a ústretoví a snažili sa čo najmenej narúšať Adamkov režim. A čo považujem tiež za veľké plus, nemala som žiaden problém odísť sa do jedálne naobedovať, prípadne si zájsť do bufetu na kávu, pretože som vedela, že ak by náhodou Adamko začal plakať, niektorá sestrička za ním hneď zájde. Takže som ho pravidelne nachádzala na recepcii v náručí niektorej sestričky a Adamko si tento záujem neskutočne užíval. Až tak, že som mala prvé dni doma problém čokoľvek urobiť, pretože Adamko odmietal zostať sám v postieľke.

A záver? Hoci je náročné zmanažovať celú rodinu v takomto prípade, vďaka našim priateľom a rodine sme to našťastie zvládli. Ja som sa veľmi zblížila s Adamkom a tatinko si zase užil spoločne strávený čas s Kubkom a Maťkom. A hoci sme teraz radi, že sme znova všetci spolu, aj týchto 8 dní malo svoj zmysel. Na všetkom zlom si jednoducho musíte nájsť niečo pozitívne a veriť, že po každom daždi znova vykukne slniečko.