Pomóóóc, nestíham!

Začínam uvažovať o správnosti názoru, že prváčikovi stačí jeden krúžok. Niečo pravdy na tom bude. Jakubko má krúžky štyri a hoci som mu krásne vyplnila dni hodnotnými a zaujímavými akciami, môj malý prváčik padá únavou na nos. Prechod zo škôlky do školy je naozaj vyčerpávajúci a dáva mu zabrať. Dokonca domáce úlohy, ktoré mu zvyčajne zaberú asi dvadsať minút, sú často nad jeho sily.

Adamko popoludní spinkáva asi tri hodinky, čo mi dáva dostatok času na prácu pri počítači, domáce práce i chvíľku, kedy si vyložím nohy a v pokoji vypijem kávu. Potom mi totiž začína kolotoč. Ráno chlapcov zvyčajne rozvezie tatinko a ja si v pohode upracem po raňajkách a uvarím obed, prípadne zájdem s Adamkom na ihrisko či do Sokola. Keď sa popoludní vyspí, rýchlo zbaštíme termix alebo predsnidávku a vyrážame „pozbierať“ moje staršie poklady. Pre Matejka do škôlky ideme asi dvadsať minút pešo a potom električkou ku Kubkovej škole. Tam, ak stihneme a je pekné počasie, zájdeme na ihrisko prípadne zbierať gaštany a autobusom sa dovezieme domov. Domov prichádzame okolo piatej, v utorok a v stredu okolo šiestej. V pondelok má Kubko krúžok hry na flautu mimo školy, takže stihneme doma rýchly olovrant a domáce úlohy a bežíme na krúžok. V utorok má Kubko v rámci družiny pohybové hry a v stredu výletníček – oba krúžky končia o piatej. Vo štvrtok máme celkom čas aj na nejaké ihrisko, inak stíhame len večerníčka v televízii. V piatok vyzdvihujem oboch chlapcov po obede, pretože o tretej ich musím odviezť na bazén, kde majú kurz plávania. Takže počas pracovného týždňa toho majú naozaj dosť. Teraz si uvedomujem, aké skvelé je mať k dispozícii auto, pretože bez neho naozaj netuším, ako by som to všetko stíhala. Asi by sme sa museli vzdať mimoškolských aktivít.

A ako vždy obrovskou oporou a pomocou je pre mňa náš tatinko, lebo napriek tomu, že musí uživiť našu vcelku veľkú rodinu, stíha chlapcov ráno doviezť do školy a niekedy aj popoludní ich vyzdvihnúť. To oceňujem hlavne vtedy, keď je niektorý z nich chorý. V tomto období si čoraz častejšie uvedomujem ako som sa aj ja zmenila. Keď sme mali iba Jakubka, mala som pocit, že nič nestíham a tatinko nás vozil na všetky vyšetrenia či nákupy. Vtedy by som si nevedela predstaviť, že by som to musela absolvovať sama. Dnes zvládam dopraviť sa do centra so všetkými deťmi (zatiaľ len hromadnou dopravou, na šoférovanie v centre som ešte nenabrala odvahu a hlavne by som nemala nervy na hľadanie parkovacieho miesta), behať po poliklinike z poschodia na poschodie a už som si aj užila nekonečné čakanie v plnej čakárni bez hracieho kútiku. Po takýchto zážitkoch mi síce pribudnú nejaké tie šedivé vlasy ale našťastie existuje farbenie. 🙂

U Matejka sa prejavuje prispôsobovaniu sa trávenia každého dňa v kolektíve a je viac chorý ako zdravý. Našťastie sú to len virózy so soplíkmi a kašľom, tak dúfam, že sa aj jeho imunita časom upevní a bude tráviť viac času v škôlke a nie doma. Adamko to samozrejme tiež chytá od neho ale zatiaľ to zvládame bez teplôt či dýchacích problémov. Jakubko sa našťastie drží. Keďže citrusové ovocie mi nechcú jesť, dávam im každé ráno aspoň Imunoglukan na upevnenie imunity, tak to hádam ustojíme.

Kamarátka mi nasadila chrobáka do hlavy, či by som nechcela prehlásiť Matejka do novej škôlky u nás na sídlisku. Tú otvorili len nedávno ale chodia tam všetci Matejkovi kamaráti zo sídliska, tak to zvažujem. Jedinými dôvodmi proti sú tie, že Matejko by tam bol najstarší – teda nemal by sa od koho učiť nové veci a skôr by sa prispôsoboval tým mladším. Okrem toho si už konečne zvykol vo svojej škôlke a musel by si znova zvykať na nové miesto a nové učiteľky. Tak zvažujem, čo by bolo pre neho a v podstate aj pre mňa lepšie. Výhodou pre mňa by bolo to, že z novej škôlky by ho v prípade potreby mohla vyzdvihnúť i kamarátka – keby bol Adamko náhodou vážnejšie chorý. Proti je to, že by to zase bolo veľa vybavovania a do toho sa mi naozaj veľmi nechce. Tak uvidím, ako sa nakoniec rozhodneme.

A aby som nepísala len o problémoch, víkendy sa snažíme naplno si užiť. Chodíme s deťmi na huby, zbierať gaštany, ktoré potom odnesieme zvieratkám do lesa, púšťame si draka a jeden víkend sme venovali návšteve našich kamarátov v Liberci, ktorý nám naozaj pripravili krásne strávenú minidovolenku. Bývali sme v chate ich rodičov, ktorá je na nádhernom mieste a s deťmi sme si urobili krásny výlet s poznávaním zvieratiek a hádaním tajného hesla. Na konci deti samozrejme čakala odmena. Večer sme strávili grilovaním, deti sa vybláznili v lese a my sme sa mohli znova super porozprávať. Hneď cestou domov chlapci vyzvedali, kedy pôjdeme znova.

Samozrejme ako všetky deti aj tie naše trávia kopec času pri pozeraní rozprávok v televízii či pri počítači ale to som už prestala riešiť. Pre mňa je to totiž jediný čas, ktorý môžem venovať práci, prípadne pokojnému vypitiu kávy. A keď je vonku sychravo, nie je lepšie strávený čas, ako keď si roztiahneme gauč, schúlime sa všetci pod deku a pustíme si peknú rozprávku.

Dúfam, že aj naše denné aktivity sa mi časom podarí nejako si časovo upraviť tak, aby sme si ich čo najviac užili a nikoho z nás neobmedzovali. Snáď sa mi to podarí. 🙂