Plížením plazením vpred!

Foto z ateliéru Fotopromě.cz

Malý koníček

Matejko sa konečne začína hojdať na štyroch, tak čakám, kedy začne štvornožkovať. Nie že by nebol dostatočne mobilný. Často vydesene behám po byte a hľadám do čoho mi zase vliezol, respektíve do čoho sa vplazil, prípadne čo mi kde zase vysypáva : -). Kubík je roztomilý, ako mu neustále predvádza štvornožkovanie a snaží sa ho to naučiť, prípadne si dávajú závody v plazení, ktoré samozrejme musím odštartovať. Viac sa to páči Kubkovi, keďže zatiaľ víťazí.

Naše tretie slovo

Matejkovým prvým slovom bolo tak ako u väčšiny detí „mama“. Používal ho hlavne keď ma v náreku volal a keď som si ho privinula, ešte chvíľku opakoval mama, mama. Druhým slovom bolo na radosť nášho tatinka „tata“. A samozrejme, momentálne je jeho najlepším parťákom bráško, takže Kubko je ďalší, na koho Matejko volá – a to slovíčkom: „Ká“.

Keď Kubko spinká alebo je v škôlke, Maťko sa plazí po celom byte a neustále ho hľadá. Keď ho nenájde, doplazí sa ku mne, pozrie sa na mňa tými svojimi krásnymi kukadlami s otázkou: „Ká?“. No ako mu mám vysvetliť, že je v škôlke?

Veľký papkáč

Odkedy Kubko spoznal sladkosti, máme trošku problémy s papaním, pretože by stále len mlsal. Pri obede sa vŕta v tanieri a keď chcem, aby sa poriadne najedol, musím ho nakŕmiť ja. Keď vidí, ako kŕmim Matejka, tak chce aj on a naopak Matejko mi neustále berie lyžičku, lebo chce papať sám.

Viem, že Kubko občas žiarli na starostlivosť, ktorú Matejkovi venujeme, preto sa v rámci možností snažím plniť mu jeho priania, napríklad aj kŕmením. Viem, že je to len dočasné a nechcem aby sa cítil odstrčený. Jediné, čo Kubko naozaj je s radosťou, je chlebík „s bídou“ teda s maslom a vyzerá to tak, že Matejko si toto jedlo tiež veľmi obľúbil. Okrem toho je to veľký mäsožrút a nejaká zeleninková polievočka na obed sa mu vôbec neráta. No čo, mám doma troch chlapov, tak si asi budem musieť zvyknúť. : -)

Kauza menom škôlka

Keďže Jakubka pre nedostatok miesta nevzali do škôlky, navštevuje súkromne raz v týždni miniškôlku a do leta sme ho prihlásili na jedno dopoludnie aj do Lesní školky. Je to síce poriadna záťaž pre náš rodinný rozpočet ale Jakubko už potrebuje byť v kolektíve, pretože sa na mňa opäť začína veľmi fixovať.

Keď sme sa boli pozrieť v Lesní školce, veľmi sa mu tam páčilo, tak som si myslela, že to bude bez problémov. Ale znova sme začali proti škôlke protestovať a ja neviem prečo. Teda mám drobné podozrenie. Jakubko je bohužiaľ skvelým terčom útokov detí, ktoré si radi dokazujú svoju prevahu. Nechcem teraz vyzerať ako matka, ktorá len prehnane obhajuje svoje dieťa, ale Jakubko bohužiaľ zdedil povahu po mne i po svojom otcovi, takže viem, o čom hovorím. Niekto do ňho začne žduchať alebo ho odstrčí a Kubko sa nebráni a drží. Snažíme sa ho naučiť, že keď mu niekto ubližuje, má sa brániť. Pokiaľ sme pri tom ja alebo tatinko, Kubko sa cíti sebaisto a často práve on vytrhne na ihrisku inému dieťaťu hračku alebo ho odstrčí od jeho obľúbeného hojdacieho koníka, ale keď je bez rodičov, cíti sa neistý a nechá si skákať po hlave. Neviem ako to riešiť. Nemôžem a nechcem stále riešiť jeho drobné spory, pretože z neho chcem vychovať samostatnú osobnosť ale je to veľmi ťažké, pretože presne viem, ako sa cíti.

Dnes, keď som odchádzala zo škôlky, srdcervúco sa rozplakal a teta ho musela chytiť a odniesť na rukách. Keď som videla ako za mnou naťahuje rúčky, myslela som, že mi pukne srdce, vykašlem sa na celú škôlku a vezmem si ho domov. Ale viem, že to musím vydržať. Teraz počítam minúty, kedy si ho už pôjdem vyzdvihnúť a dúfam, že takéto scény nebudú pravidelnosťou. Tak nám držte palce, aby sme to všetci zvládli a ja vám nabudúce napíšem, ako to celé dopadlo.