Plienkové patálie

Ale k veci. Mala som pocit, že už nastal čas, aby sme si začali zvykať na to, že plienky sú už pre miminká a veľkým chlapcom nesvedčia. Matejko má ale evidentne iný názor. Po prvom týždni bez plienok som nám gratulovala za to, že Matejko mi chodil hlásiť, že je pocikaný. Po druhom týždni sa začal pýtať – síce až keď to tieklo do ponožiek ale tešila som sa z toho, že si svoju potrebu uvedomuje. A čo ma tešilo najviac bolo to, že kakal výlučne do nočníku. A prišiel tretí týždeň a našim úspechom bol koniec. Matejko sa rozhodol, že v plienke mu je lepšie a začal kašlať vôbec na to, aby mi prišiel aspoň povedať, že je mokrý. Tak som každý deň prala plnú práčku tepláčikov a body (v období odplienkovávania sú body dosť nanič), čistila som fľaky na koberci a stoličkách, tak som sa rozhodla, že napriek môjmu presvedčeniu ten správny čas ešte asi nenastal. Stále ho pravidelne dávam na nočník ale s ohľadom na naše koberce a sedačku sme sa vrátili k plienkam. Dúfam, že náš ďalší pokus bude úspešnejší.

Čo sa týka nášho druhého pokladu, Kubko sa už našťastie v škôlke udomácnil a celkom sa do nej teší, hoci kedykoľvek ho nechám z nejakého dôvodu doma, tak sa nebráni. Už sa začal dokonca rozprávať aj s učiteľkami (po roku načase) z čoho mám najväčšiu radosť. S detičkami nemá problém rozprávať ale asi pol roka sa vôbec nerozprával s dospelými. Jediný dospelí, s ktorými verbálne komunikoval sme boli my s tatinkom a moji rodičia. S ostatnými okolo Kubko komunikoval iba neverbálne – ale veľmi dôkladne. Učiteľka v škôlke sa smiala, že už bude majster v gestikulácii. Neviem, prečo prestal rozprávať (keď doma sa mu pusa nezatvorí ani na chvíľku) ale lekárka i učiteľky v škôlke mi radili, aby som si to nevšímala a do ničoho ho nenútila, že deti prosto mávajú také obdobia. Snažila som sa ho pýtať, či ho niečo netrápi, či sa hanbí ale nikdy som sa nedozvedela, prečo nerozpráva. Väčšinou mi ako dôvod uviedol to, že má unavený jazýček alebo má zamknutú pusinku. Ale našťastie sa zdá, že toto obdobie odznieva, tak uvidíme.

Stále nedokážem pochopiť ako môžu byť deti jedných rodičov tak veľmi rozdielne povahou a zároveň tak veľmi podobné výzorom. Stále robím tú istú chybu a pokúšam sa na Matejka uplatniť rovnaké výchovné metódy, ktoré zaberali na Jakubka a potom som prekvapená jeho reakciou. Obaja chlapci sú veľmi vnímaví ale Jakubko bol od malička citlivejší, jemnejší a pokojnejší. Matejko je priebojnejší, vo veciach, ktoré chce dosiahnuť veľmi trpezlivý a hlavne poriadny nervák. S Kubkom som nikdy nezažila „plieskanie sa o zem“, lebo práve so sebou nemám čajík alebo preto, lebo sa ponáhľam a potrebujem ho dať do kočíku. To je ďalší rozdiel medzi mojimi slniečkami. Kubko by sa v kočíku vozil pokojne aj dnes, Maťko v ňom už neobsedí a chce stále ťapat. Už aspoň zvládame prechod cez cestu, pretože ani za svet sa ma nechcel držať za rúčku. Teraz už zvládame aspoň to, že sa ma chytí, keď prechádzame na druhú stranu. Samozrejme sa najpr pozrie, či nejde auto. : -)

Z čoho sa ale najviac teším je to, že čím ďalej, tým viac sú už parťáci a nie sokovia. Aj keď sa obvykle spojujú preto, aby mňa hnevali. A hoci samozrejme držím formu a mračím sa, keď ma spolu hnevajú, najradšej by som ich pochválila a vyobjímala za to, akí sú skvelí bratia. Dúfam, že im to vydrží po celý život. Chrústici moji malí…