Nie som zlá matka, som len zlá manažérka

Keď sme doma a hráme sa, väčšinou zvládam všetko v pohode. Na ihrisku je tiež všetko super. Problém nastáva, keď sa máme vychystať von alebo sa vrátime domov. Chlapci totiž žijú vo svojom vlastnom svete (to im zostáva aj v dospelosti) a ja sa môžem aj rozkrájať, nemám šancu upútať ich pozornosť. Nechcem ich vytŕhať z nejakej činnosti, preto im vždy oznámim dlho dopredu, že sa niekam budeme chystať. Oni mi aj odpovedia, že áno, ja sa len obávam, že odpovedia mechanicky bez toho, že by si uvedomovali na čo vlastne odpovedajú. Rovnako ako väčšina dospelých chlapov. Ten môj je samozrejme výnimka. 🙂

Takže keď ich potom zavolám, že sa majú ísť obliekať, nastane odúvanie, protestovanie a vyjednávanie, lebo nutne potrebujú ešte niečo dokončiť. Pripravím im oblečenie, ukážem im, kde ho majú a idem sa prezliecť ja. Vrátim sa a oni sa tak maximálne vyzlečú a hrajú sa na zemi v trenírkach. Na môj dotaz, prečo nie sú oblečení mi odpovedia, že nevedia, kde majú oblečenie, prípadne sa na mňa otočia s otázkou: „A my niekam ideme?“ A to mne už začína stúpať tlak a ako vraví moja kamarátka, začínam vidieť načerveno. Pri dverách sa začnú biť o to, ktorý z nich otvorí dvere a ktorý privolá výťah, Adamko už kričí, pretože mu je teplo a kočík sa stále nehýbe a to som už s nervami v koncoch a ešte stále sme sa nikam nedostali.

Vonku sa zvyčajne upokojím, dokonca si to aj užívam a po návrate domov ma môže znova „šľak trafiť“. Znova sa pobijú o výťah, pobijú sa v kúpeľni o to, kto si prvý umyje ruky, prekážajú si pri vyzúvaní a Adamko kričí, lebo je hladný a unavený. Tak si vždy hovorím, že na druhý deň si to musím lepšie pripraviť, aby sme to zvládli bez nervov ale zvyčajne skončíme pri rovnakom scenári. No čo, asi budem musieť absolvovať nejaký manažérsky kurz.

Ako to robia ženy, ktoré majú viac detí, skutočne netuším. Hoci si vždy spomeniem na jednu kamarátku, ktorá to skvelo opísala. Pri prvom dieťati riešite, či už môže skúsiť nejakú potravinu ochutnať, pri druhom dieťati mu doprajete čokoládu už v roku, pretože ju má starší súrodenec, tretie papá buchtu s lekvárom v desiatich mesiacoch a keď na vás staršie deti volajú že ich najmladší súrodenec (váš štvrtý potomok) niečo žužlá, tak odpoviete: „keď mu to chutí…“ Je to samozrejme nadnesené, ale tak nejako to v mnohopočetných rodinách naozaj chodí. Inak by ste totiž neprežili.

Ale keď som vyčerpaná, vystresovaná a úplne na dne, tí moji drobci prídu, objímu ma a povedia mi: „Mami, ja ťa mám tak rád!“ a všetok stres hneď zmizne, únava sa stratí a ja som zrazu najbohatšia a najšťastnejšia na svete. Viem, že hoci sa teraz o všetko bijú, majú sa radi a nikdy nezostanú sami. Dúfam, že až vyrastú, budú si blízki a budú si vzájomne pomáhať, stretávať sa a spomínať, ako ako malí „hnevali“ a vymýšľali svoje huncútstva.

Hoci som teraz často veľmi unavená, stále myslím na to, že tento namáhavý ale veselý kolotoč nepotrvá večne a ja viem, že raz mi bude veľmi chýbať. A tak sa snažím užívať si každý deň a aj keď sa večer teším, kedy už konečne zaspia, nikdy si nejdem ľahnúť bez toho, aby som ich v spánku nepobozkala, nepovedala im, že ich veľmi ľúbim a nepoďakovala za to, že ich všetkých mám.