Musím priznať, že náš pobyt u babiny a dedka nám život poriadne uľahčil a bez ich pomoci by to určite bolo oveľa náročnejšie. Ale priznám sa, že už sa mi cnie po našom domove a teším sa až sa nám začne náš spoločný rodinný život. Trošku sa obávam, že rána budú chaotické ale dúfam, že si rýchlo nastavíme režim a budeme zvládať aj cestu do škôlky, nákupy i ihriská.
Snažím sa hlavne o to, aby som venovala dostatok času všetkých chlapcom a ani jedného nezanedbávala ale samozrejme nie vždy sa mi to darí. Občas sa stane, že Kubkovi a Matejkovi čítam pred spaním rozprávku a Adamko začne plakať a ja musím čítanie prerušiť a bežať za drobčekom ale našťastie tatinko ma vždy zastúpi. Večer chlapci zaspávajú s ním a keď sa náhodou v noci prebudia, hneď je pri nich. Ráno mi dopraje čas na spánok kým sa prebudí Adamko a venuje sa chlapcom, aby ma neprebudili. Adamka prebalí, prezlečie i uspí, jediné, v čom ma nemôže zastúpiť je dojčenie. Je to proste dokonalý manžel i otec a to bez preháňania. 🙂
Keď som Adamka nosila v brušku, obávala som sa, že Matejko bude žiarliť. Vedela som, že Kubko bude veľký pomocník a bračeka bude chrániť ale nevedela som, ako bude reagovať Matejko. Ale príjemne ma prekvapil. Keď ma boli navštíviť v pôrodnici, tak ho miminko veľmi nezaujímalo ale rovnako reagoval aj Kubko pri Matejkovom narodení. Akoby to, že miminko patrí k nám, pochopili až po návrate domov. Ale teraz sa predbiehajú, ktorý mi podá plienku, spievajú Adamkovi uspávanky, obaja ho chcú hladiť a nosiť v náručí, sú to moji malí pestúni.
Keď ideme na prechádzku, každý sa chytí kočíku z jednej strany a kráčajú popri kočíku ako Adamkova ochranka. Dúfam, že sa budú stále takto ľúbiť a že z nich budú parťáci pri hre a trebárs i pri hnevaní ale že budú vždy ťahať za jeden povraz. A čo Adamko? Zatiaľ je to dobručké bábätko, ktoré krásne papá, spinká, občas ho síce potrápi bolesť bruška ale našťastie netrvá to dlho. Má veľmi rád spoločnosť a rád sa necháva nosiť ale to je normálne – túži po maznaní a pritúlení. Často, keď nemôže zaspať, stačí mu len podať prst, on ho chytí oboma rúčkami a spokojne zaspinká.
Na bračekov tiež reaguje pozitívne, niekedy ho dokážu upokojiť rýchlejšie ako ja. Rastie nám rýchlo ako z vody (alebo mlieka?) a už pomaly odkladám prvé vecičky v najmenšej veľkosti. A opäť sa bojím mrknúť, aby mi niečo dôležité z jeho života neuniklo. Prvý rok života vždy tak rýchlo ubehne, že sa nestačím čudovať, kam mi zmizlo moje maličké bábätko a kde sa tu vzal ten malý človek, ktorý sa mi motá okolo nôh.
Ja som sa po pôrode veľmi rýchlo zotavila, jediné čo ma prvé dni potrápilo bolo veľmi bolestivé zavinovanie maternice ale keď nás po troch dňoch prepúšťali z pôrodnice, bola som úplne fit. Teraz mávam občas krízu z deficitu spánku a sem tam ma trápia bolesti chrbtice ale to už predsa poznám. 🙂
Hlavne že sme všetci zdraví a spokojní a že sa veľmi ľúbime. 🙂
-352x198.jpg)
