Moje obavy

Foto z ateliéru rodinné fotografie Fotopromě.cz

Celé toto tehotenstvo mi pripadá úplne iné. Cítim oveľa väčší strach ale z úplne iných vecí. Pri Jakubkovi som bola asi ako každá prvorodička vystrašená z pôrodu – ako veľmi to bude bolieť, či to vôbec zvládnem (bolesti totiž príliš dobre nezvládam), jednoducho sebecky som myslela hlavne na seba.

Pri narodení Matejka ležal náš tatinko 150 km od nás v nemocnici po operácii chrbtice a to som myslela hlavne na to, aby bol v poriadku a aby som už porodila a boli sme všetci zase spolu, bála som sa, ako to Jakubko týždeň zvládne bez maminky aj tatinka a na myšlienky na Matejka akosi neostával čas. Teraz po prvý krát myslím na miminko a na to, aby bolo v poriadku. Obávam sa, aby sa neprihlásil príliš skoro, aby sa narodil zdravý a začínam sa obávať, či sa bude môcť narodiť prirodzenou cestou. Obávam sa cisárskeho rezu, keďže je otočený koncom panvovým. Bránim sa cisárskemu rezu jednak kvôli možným komplikáciám – predsa len je to operácia a hlavne by som bola rada, aby som bola čo najskôr v poriadku a mohla sa venovať deťom a sama všetko zvládať.

Je iné, keď maminka porodí prvé dieťatko a stará sa len o novorodeniatko a keď ju doma čakajú ďalšie dve detičky, ktoré ju potrebujú. Našťastie viem, že na to nebudem sama, budem mať pri sebe manžela i moju maminu, ktorá je už na dôchodku a viem, že mi v začiatkoch pomôže ale predsa len, chcem to všetko čo najskôr zvládnuť sama. Pri prvých dvoch tehotenstvách ma ani nenapadlo, že by sa bábätku mohlo niečo stať, proste moje obavy sa točili v podstate len okolo mňa. Teraz sa o drobčeka veľmi bojím. Nemám žiadne vnuknutia, že by niečo malo byť v neporiadku, len sa obávam, aby sa niečo zlé neprihodilo. Dúfam, že budem môcť porodiť prirodzene a bez komplikácii rovnako šťastne ako dvakrát predtým a že si drobčeka budem môcť hneď k sebe pritúliť, aby cítil, že je maminka pri ňom a nemusí sa ničoho báť, aby od začiatku cítil, že tu budem vždy pre neho. A v prípade, že by to bol predsa len cisársky rez, bola by som rada, keby som mohla byť pri vedomí a určite obaja s tatinkom chceme, aby v tom prípade mohol byť s drobčekom on a nahradiť mu v prvých momentoch života moju náruč.

Táto obava je spojená s mojím prvým pôrodom. Jakubko sa totiž narodil v 36. tt, preto mi ho hneď po narodení nepoložili na brucho a prišli sme aj o prvé priloženie ešte na sále. Mala som ho v náručí len chvíľu a potom musel ísť na pár hodín do inkubátora, aby sa zohrial. Nemohla som ho mať pri sebe na izbe, čo som dosť ťažko znášala a to si neviem predstaviť, že mám okrem toho pooperačné zranenia a bolesti a mám problém vziať ho vôbec do náručia. Jednoducho som veľmi náročná a chcem všetko dokonalé. Prirodzený pôrod, zdravé bábätko a žiadne komplikácie. Dúfam, že sa to vesmíru, osudu, či tomu tam hore nebude zdať príliš veľa požiadaviek a bude mi to môcť splniť.

Ospravedlňujem sa za môj dosť vystrašený príspevok a držte nám prosím palce, aby sme sa s drobčekom úspešne stretli v cieli :-).

Romana je v 32. týdnu těhotenství. Podívejte se, co se děje s jejím tělem a jak roste miminko.