Malý Robinson

Ani sme sa nenazdali a leto je preč. Hoci musím sa priznať, že občas mám pocit, že leto skončilo naším návratom z Chorvátska. Stále prší, už sme vytiahli aj mikiny a nepremokavé oblečenie a slniečko nás v poslednom období navštívilo len preto, aby sme nezabudli ako vyzerá.

Jakubko strávil posledný prázdninový týždeň v Lesní školce na dennom tábore s názvom „Robinsoni ze Závětří“. A musím povedať, že o divoké zážitky sme rozhodne nemali núdzu ani my s manželom. Keďže prvé tri dni skoro stále pršalo, Lesní školka sa zmenila na jednu veľkú mláku plnú bahna, v ktorej deti celé dni s nadšením skákali a „bahnili sa“. Domov som každý deň niesla plnú tašku špinavého oblečenia a vodu z gumáčkov sme vylievali cestou. Ale Kubko bol spokojný a plný zážitkov a to bolo to hlavné.

Tento týždeň ma však prinútil prehodnotiť prihlášku do tejto školky na celý rok. Takýto týždeň si pokojne zopakujeme aj na budúce leto ale asi by sa mi nepáčilo, keby bol Kubko v nepríjemnom chladnom a upršanom počasí celé dni vonku. Takže to vypadá tak, že Kubka opäť prihlásime do miniškôlky na našom sídlisku. Myšlienka miniškôlok je v mestách s nedostatkom štátnych predškolských zariadení super, ale bolo by fajn, keby boli štátom dotované. Platiť 200 až 300 korún za jedno dopoludnie bez stravy je totiž úplne šialené. Mám šťastie, že nie som nútená sa zamestnať, pretože keďže Kubka z kapacitných dôvodov neprijali ani do jednej zo šiestich štátnych škôlok, ktoré máme v okolí, zarábala by som len na súkromné škôlky. A to sa teším, keď tieto silné ročníky budú musieť nastúpiť do školy. Som zvedavá, ako sa táto situácia bude riešiť.

Ale dosť o negatívach. Mám zdravé, krásne a šikovné deti, preto sa nemám prečo sťažovať. Matejko konečne začína chodiť, síce s oporou ale je to na dobrej ceste. Hoci musím sa priznať, že s Maťkových chodením sa rozhodne neponáhľam. Budem mať totiž o jedného drobca viac, ktorý mi stále uteká . Ale teším sa na to, keď už na ihrisko nebudem musieť brať kočík a doťapkáme si tam sami.

Ozaj, vyskúšali ste už predsnidávku do ručíčky sunárek? Ja som si ich celkom obľúbila. Obaja moji drobci mali totiž veľmi radi predsnidávky a v tejto forme sú skvelé na cestovanie alebo na ihrisko. Nemusím so sebou nosiť lyžičku a hlavne aj malý drobec si môže držať predsnidavku sám, čo je pre nás momentálne veľmi vyhovujúce. Jakubko sa veľmi rád necháva kŕmiť ešte dnes ale Matejko chce všetko robiť sám. Takže po každom papaní naša kuchyňa vyzerá akoby ňou prešlo tornádo. A to nehovorím o oblečení a kočíku (Matejko totiž potrebuje papať skoro stále, takže aj na prechádzke oceňujeme všetko, čo nám chutí a neostane celé na kočíku). No čo, už teraz je to silná osobnosť . Jediné čo sunárku do ručičiek môžem vytýkať je to, že náš malý „žrútko“ ich považuje za predkrm, takže sa potešíme ak výrobcovia zväčšia ich objem. 

To je ďalšia vec, v ktorej sa moji synovia úplne líšia. Kubko bol pokojné bábätko, kam som ho položila, tam pokojne sedel. Matejko nevydrží ani chvíľku bez vymýšľania, neustále mi vylieza z kočíka i jedálenskej stoličky a skáče. Kubko v kočíku pokojne sedel aj dve hodiny a díval sa okolo seba. Keď chcem, aby mi Matejko vydržal v pokoji, musím mu dať do ručičky rohlík alebo nejaké ovocie, prípadne sunárek. Takže všetky moje predsavzatia, ako napríklad, že papá sa v kuchyni pri stole a nikde inde, je tatam. 