Každý deň nový zážitok…

V poslednej dobe sme toho stihli naozaj veľa. Jakubko si už zvykol na školský režim a začína protestovať. Kvôli školským povinnostiam nemá čas na hru a lenivé ničnerobenie a hlavne nemá čas na vytváranie rôznych hier pre nás. Kubko totiž nemá príliš rád stolné hry ale rád ich vytvára a tie chce potom s nami hrať. Je to super a som rada, že je taký kreatívny.

Ako som písala minule, uvedomila som si, že som ho prihlásila na príliš veľa krúžkov. Ako prvú sme sa rozhodli od budúceho polroku vzdať hru na flaute, pretože ju stíhame len tak tak a hlavne vôbec nemáme kedy doma cvičiť, takže je to v podstate aj tak zbytočné. V plávaní sme chceli pokračovať ale Jakubkovi sa tam už nechce chodiť, tak uvidíme, ako sa to vyvinie. Školské krúžky sú fajn ale dva z nich končia až o piatej, čo sa mi zdá byť dosť neskoro. Domov chodíme potme a Jakubko je už veľmi unavený. Ale je fakt, že v lete, keď bude dlho vonku svetlo, zase to bude vyzerať inak. Takže uvidíme ako sa ešte s Kubkom rozhodneme ale určite musíme krúžky okresať, nech si ešte Kubko užije aj voľný čas, ktorý bude môcť stráviť po svojom.

Matejka čaká tiež veľká zmena. Po dlhom premýšľaní sme sa rozhodli zmeniť mu škôlku. Nie že by sme v tej pôvodnej boli nespokojní, ale všetci jeho kamaráti chodia do novej škôlky, ktorú otvorili v októbri a hlavne máme ju bližšie, čo mi tiež uľahčí každodenný kolotoč. Ale prejavila sa moja klasická váhavosť a neistota a už som veľakrát premýšľala, či som urobila dobre. Matejko sa už totiž v prvej škôlke „zabýval“, zvykol si na jej režim a pravidlá a bude si musieť zvykať na nový kolektív, pravidlá, pani učiteľky. Ale Matejko sa zvyčajne všade rýchlo aklimatizuje, tak dúfam, že to bude v poriadku a nebude sa chcieť po nejakom čase vrátiť. Na škôlku sme sa boli spolu pozrieť, stále mu pripomíname, že už len posledný týždeň bude chodiť do dúhovej škôlky a začne chodiť do novej. Zatiaľ sa teší na kamarátov, tak dúfam, že mu nadšenie vydrží.

Adamko tiež získal nové skúsenosti. Čoraz viac si uvedomuje seba samého a čoraz viac si presadzuje svoje a vzdoruje. Takže je u nás stále kopec kriku, lebo maminka mu nechce niečo dať. Veď prečo by nemohol celý deň jesť len predsnidávky a termixy? 🙂

Ale nanešťastie Adamko má aj novú skúsenosť z pohotovosti. Chlapci sa hrali v izbičke a zrazu sa ozval veľký plač. Adamko nechcel vyliezť zo skrine, tak ho tam Matejko zatvoril ale Adamko si zabudol vo dverách prstíky. Výsledok – zlomený malíček. Takže sme nosili obrovskú previazanú labku ale náš hrdina to vydržal a prstík sa mu krásne zahojil. Na pohotovosti bol dokonca tak šikovný, že si od pána doktora za statočnosť vyslúžil plyšové prasiatko. Po dôkladnom vypratí som mu dovolila vziať si ho do postieľky, kde je s ním doteraz.

A ja si znova uvedomujem, ako veľmi sa zmenil môj pohľad na rodičov. Kedysi by som sa zhrozila, čo je to za rodičov, keď pripustia aby si ich maličké dieťa zlomilo prst. A zrazu je to maličké dieťatko môj syn a ja si vyčítam, že som tomu mala zabrániť. Ale už aj tento môj pocit viny sa vytráca. Uvedomujem si, že jednoducho nemožem byť stále při svojich deťoch a před všetkým ich chrániť. Jednak je to fyzicky nemožné, jednak sa potrebujú naučiť samostatnosti. S tým druhým mám ešte vačší problém, keď si uvedomujem, že nemožu a nebudú stále při mne a musím ich nechať učiť sa aj na vlastných chybách a omyloch. A to sa hrozím až príde prvé lásky a prvé sklamania. To budem potrebovať sedenia u psychológa ja. Ale zatiaľ sú to moji chrobáčikovia, ktorí sa radi ku mne pritúlia a nechajú si poškrabkať chrbátik, ktorí mi povedia, že ma ľúbia a každý večer mi zaželajú krásne sníčky. Tak si to užívam a dúfam, že nám to vydrží čo možno najdlhšie.