Holá, holá, škola, škôlka volá!

Jakubkov vstup do školy bol absolútne bezproblémový, keďže sa už nevedel dočkať, kedy konečne začne chodiť do školy. Musím však priznať, že ako prvák sa cítim hlavne ja a som úplne stratená – zápisky v notýsku, družinovský deníček, dosky na písmenka a číslice, objednávanie obedov, klub rodičov a priateľov školy, krúžky. Mojou prvou domácou úlohou bol rodinný rozpis – kedy treba čo zaplatiť a kedy má ktorý nejaký krúžok. Povodne som plánovala, že Jakubko bude chodiť do školskej družiny iba ráno a po výuke ho budem čakávať, aby bol čo najskôr doma. Ale to som len behala medzi školou, škôlkou a ihriskom, Adamka som musela stále budiť a nestíhala som okrem toho vôbec nič iné. A keďže Jakubkovi sa v družine veľmi páči a chce tam chodiť, tak sme ho tam prihlásili aj na krúžok pohybových hier a výletníček. Aspoň bude s deťmi vonku. Keby som ho brávala domov po obede, musel by sedieť doma, keďže Adamko popoludní tak tri hodinky spí.
Matejkov prvý škôlkársky deň bol náročnejší. Celé dopoludnie na záhrade škôlky preplakal a snažil sa utiecť domov. Dokonca vynadal pani učiteľke. Večer pred spaním plakal, že už tam ísť nechce. Plakal – môj syn, ktorý plače naozaj len výnimočne. Nehovorím o tom, keď kričí, lebo chce dosiahnuť svoje. Ale plač je u neho naozaj neobvyklý. Tak sme si dohodli stretnutie s pani učiteľkou a situáciu sme si vyjasnili. Chyba bola na oboch stranách – alebo skôr na všetkých troch. My sme pani učiteľku mali upozorniť na Matejkovu naozaj zložitú povahu dopredu. Matejko sa bude musieť naučiť dodržiavať pravidlá aj v škôlke a pani učiteľka už vie, že po dobrom toho u Matejka dosiahne viac ako príkazom či krikom. Bol to nakoniec celkom príjemný rozhovor a situácia sa našťastie upokojila a Matejko sa už do škôlky zase teší. Hoci si asi budeme zvykať znova, pretože hneď na druhý deň sa prebudil so silnou nádchou a kašľom, takže už má svoje prvé „prázdniny“. Dúfam len, že to nechytí Jakubko. Vymeškanie zo školy je predsa len niečo iné ako vymeškanie zo škôlky.
Adamkovi som ako náš spoločný program vybrala cvičenie v Sokole. Stretávame sa každú stredu a Adamko tam bol spokojný, akoby sa tam narodil. Trošku som začala premýšľať, či si môže pamätať, že tam ako malý drobček chodil so svojimi bratmi. Ale bohužiaľ druhú návštevu sme museli odložiť, keďže Adamko samozrejme chytil virózu tiež. 🙁
Veľkou Adamkovou novinkou je to, že už konečne chodí! Urobí teda zvyčajne len niekoľko krokov a potom ide radšej na kolienka, pretože samozrejme po kolienkach mu to ide ešte stále rýchlejšie. Ale je to veľký zlom, že sa konečne odhodlal pustiť sa mojich rúk. Tak ďalšie dieťa mi vyrazilo do sveta 🙂
A musím trošku pochváliť aj seba. Mám pocit, že začínam lepšie zvládať stresové situácie a nie som už taká hysterická matka akou som bola ešte pred pár mesiacmi. Možno je to tým, že sme sa už viac všetci zžili a všetko zapadlo do svojich koľají. Snažím sa viac premýšľať nad situáciami, ktoré nastávajú a uvedomovať si, prečo sa deti správajú neprimerane a primerane na ne reagovať. Samozrejme nie vždy sa mi to darí. Momentálne Jakubko prežíva svoju prvú pubertu, Matejko má obdobie skúšania, kam až môže zájsť, než rodičov rozzúri do nepríčetnosti a Adamko vchádza do obdobia vzdoru. Takže je u nás veselo. Myslím, že je najvyšší čas uvedomiť si realitu – lepšie to už nebude 🙂
Tak hurá nie do boja ale do spolupráce! Pretože jedným som si istá. Je vždy lepšie mať deti za partnerov a nie za nepriateľov, či nebodaj podriadených. Takou cestou určite ísť nechceme. Tak nám držte palce. 🙂