Ešte stále kinderko :-)

Foto z ateliéru rodinné fotografie Fotopromě.cz

Nie že by som mala nejaké optimistické obdobie. Som skôr neustále nervózna a podráždená a na otázky typu: „Tak čo, ešte nič?“ som už priam alergická. Zistila som, že aj keď idem s deťmi na prechádzku, snažím sa zo všetkých síl vyhýbať všetkým známym, lebo pri ich otázkach, kedy to už bude? idem vyskočiť z kože.

Dostala som sa však do psychickej pohody ohľadom pôrodu. Musím sa priznať, že som už začínala dosť panikáriť a cítila som obrovský strach, dokonca väčší ako keď som čakala Jakubka. Obávala som sa hlavne toho, že keďže podľa ultrazvuku už prenášam, tak drobček bude veľmi veľký. Pri chlapcoch som sa vyhla pôrodu veľkého bábätka len vďaka tomu, že som rodila predčasne.

Ale na poslednom ultrazvuku mi povedali, že bábätko vyzerá tak na 3,5 kg, tak to nie je až také hrozné. Asi najviac vďaka tomu som sa prestala tak veľmi obávať. Dúfam len, že ich odhad bol dobrý. Posledné vyšetrenia dopadli dobre ale na pôrod to vraj ešte nevyzerá. Bola som aj na monitore a keďže ten je priamo pri pôrodných sálach, vypočula som si jednu rodičku v jej chvíli. To nebolo príliš ideálne ale dočkala som sa aj príchodu nového človiečika na svet, čo ma vždy neuveriteľne dojme. Ten prvý výkrik stál aj za to, čo som si musela vypočuť predtým. 🙂

Už sa veľmi teším na prvý výkrik nášho drobčeka, tak dúfam, že nebudem musieť čakať príliš dlho. Inak cítim sa stále rovnako – ťažko vstávam, ťažko si sadám, kývam sa ako kačica – jednoducho ako tehuľka krátko pred pôrodom. Ale to ako ma všetci rozmaznávajú je krásne.

Dnes mi Jakubko pri obede povedal: „Mami, vieš prečo sa už musí miminko narodiť? Aby si už nemusela nosiť to ťažké bruško a aby si už nechodila tak pomaly.“ To mi až vhŕkli slzy do očí, aké mám neuveriteľne empatické dieťa. Tak dúfajme, že sa Kubkovi jeho túžba po narodení miminka čoskoro splní a budeme konečne všetci spolu.

Romana je v 40. týdnu těhotenství. Podívejte se, co se děje s jejím tělem a jak roste miminko.