Keď sme mali iba Jakubka a všetku našu pozornosť, záujem a čas sme venovali iba jemu, pripadala som si ako skutočne dobrá matka. Jakubko bol pokojné pohodové dieťa, s ktorým sa vždy dalo dohodnúť, nechal si všetko vysvetliť a obdobie vzdoru, ktoré deti prežívajú v období dvoch – troch rokov, sa mu nejako vyhlo.
Matejko je od narodenia veľmi živé a energické dieťa, ktoré neustále potrebuje riadenú zábavu, inak sa z neho stáva „neriadená strela“. Je úžasne vnímavý a šikovný ale akonáhle sa začne nudiť, začne vymýšľať a neporadí si s ním nikto.
Adamko je zatiaľ usmievavé pokojné bábätko, ktoré stačí včas prebaliť, nakŕmiť, uložiť spinkať a bude sa na vás neustále usmievať. Všetci traja sú naše zázraky, šikovní, citliví, vnímaví… a momentálne veľmi nároční. Mať každého zvlášť, ich výchova by bola úplne jednoduchá. Ale tým, že každý z nich je iný a každý potrebuje iný prístup, často mám pocit, že moja výchova je jedna veľká katastrofa.
Hľadám rôzne rady na internete, čítam knihu o metódach pozitívneho rodičovstva, hľadala som radu v pedagogicko-psychologickej poradni. Ale stále mám pocit, že príručky sú robené pre výchovu jedného dieťaťa. Vždy intuitívne viem, ako by som mala správne reagovať v konkrétnom prípade, aká by mala byť správne moja reakcia na ich akciu, lenže akcie sú tri a každá vyžaduje inú reakciu a ja mám iba jednu možnosť, tak ktorú z nich využiť?
Matejko má práve teraz obdobie skúšania, kam až môže zájsť. A je pravda, že naše nervy a naša trpezlivosť dostávajú poriadne zabrať. Keď sa začne nudiť, začne byť otravný a nenechá nikoho ani na okamih na pokoji. Všetko mu hovorím desaťkrát, mám problém upriamiť jeho pozornosť na seba, aby vnímal čo hovorím a hlavne často ma zámerne ignoruje. Jakubko má obdobie uvedomovania si svojej osobnosti a prejavovanie svojej vôle. Možno práve preto, že u Kubka prišlo toto obdobie trochu oneskorene, prejavuje sa naozaj výrazne.
Kubko je introvert, takže svoje emócie vždy skôr skrýva, hlavne keď je mimo domu bez našich ochranných krídel. Tým, že bol vždy trochu utiahnutý a nevedel sa brániť, stával sa terčom útokov iných detí a bohužiaľ stretol sa už i so šikanou v škôlke. Preto som sa snažila dostávať všetky jeho emócie von, či už boli pozitívne alebo negatívne. Ale tým, že mimo domáceho prostredia ich skrýva, o to viac ich prejavuje v bezpečí domova. A tak sa stáva, že je často agresívny, keď sa mu niečo nepáči, hneď sa oduje, vrčí na nás, hádže veci o zem, prípadne do nich kope.
Snažím sa mu vysvetliť, že pozitívne aj negatívne emócie sú prirodzené, že je normálne cítiť aj hnev, strach či smútok ale že nesmie nikomu ubližovať prípadne niečo ničiť. Ale mám pocit, že je to čím ďalej tým horšie. A keď sa tieto dve povahy postavia proti sebe a začnú si robiť napriek, je oheň na streche. Kubko má svoje nálady a potrebuje pokoj, aby sa s tou búrkou emócií v sebe vyrovnal a práve vtedy ho bude Matejko najviac provokovať. Keď nestihnem včas zasiahnuť, dopadne to tak, že Kubko Matejka udrie, Matejko začne na Kubka kričať a pľuť a ja márne premýšľam, ako to správne vyriešiť. A keď do toho zobudia Adamka a ten začne vydesene kričať, mám chuť niekam utiecť.
Ale vždy keď je to najhoršie a ja mám pocit, že viac už toho naozaj nezvládnem, príde za mnou Kubko a prinesie mi obrázok, na ktorý napíše maminka zlatá a nakreslí mi kytičku, Matejko sa ku mne pritúli a povie mi: „Ja tě mám tak lád“, Adamko sa na mňa usmeje tým svojím úsmevom, ktorý rozžiari aj tú najzamračenejšiu tvár a ja viem, že deti sú naozaj z neba a sú tým najdokonalejším obrazom nás dvoch zrodení z našej lásky a preto sú dokonalí.
Takže jediné čo mi zostáva, aby som toto obdobie „prežila“ a zachovala si duševné zdravie je presviedčať samu seba, že je to len vývojové obdobie, ktoré je prirodzené a ktoré zakrátko pominie. A ja len dúfam, že pri výchove urobím čo najmenej chýb, pretože na výchove je najkrajšie a najdesivejšie zároveň to, že máte iba jeden pokus.
-352x198.jpg)
