Čo všetko máme pred sebou?

Ešte pred Vianocami sme si s manželom povedali, že sa musíme pomaličky pripravovať na to, že budeme mať doma školáka, aby sme sa z toho potom nezbláznili. Keďže Kubko v škôlke navštevuje krúžok angličtiny a hry na flautu, rozhodli sme sa, že začneme s domácou prípravou na tieto aktivity. Hanbím sa vám priznať, koľkokrát sa nám to odvtedy podarilo. No dalo by sa to spočítať na prstoch jednej ruky. Jediné, čomu sa snažíme aspoň štyrikrát týždenne venovať, sú úlohy pre predškolákov. Kubka veľmi bavia a pripravujú ho na školu, takže je to celkom fajn.

Matejko nám v poslednej době nejako „zmaminovatel“. Neustále by sa nosil v náručí, túli sa ku mne a keď mu treba ponatierať ekzémy, môže to robiť len maminka. Keď kŕmim Adamka, chce aby som nakŕmila aj jeho – akoby teraz začal na mladšieho bráška žiarliť – nie negatívne, nesnaží sa mu ublížiť alebo niečo podobné, len by chcel byť tiež miminkom. Zároveň mi však tvrdí, že už je „dospělák“ a čo všetko už môže robiť.

Adamko je stále naše slniečko, ktoré rozdáva úsmevy na počkanie. Aj keď som akokoľvek unavená alebo nahnevaná, stačí jeden jeho úsmev a ja sa roztápam. A aby som nezabudla – už máme dva zuby! Dúfam, že už konečne prestanú bolieť a my sa znovu vyspíme. Dobré správy máme aj z ortopédie – konečne sa mu objavili jadierka v kĺbikoch, takže tam už nemusíme chodiť na kontroly. Doktorke sa ale nezdalo, že Adamko ešte nesedí, tak nás odoslala na rehabilitácie. Podľa mňa je to zbytočné, ale nechcela som nič zanedbať, tak som súhlasila. Rehabilitačná sestra mi povedala, že mám pravdu, sedenie v podstate nepatrí do psychomotorického vývinu a je to len akési naše ľudské plus ale vôbec nie je problém, že ešte nesedí. Sedieť vraj pokojne môže začať až bude chodiť. Ale objednala nás na rehabilitácie, aby mi ukázala nejaké cviky, ktorými ho spevníme, aby bol pripravený na chôdzu. Žiaden problém ale našťastie nemá.

A čo mi ešte spôsobuje vrásky? Od nového roka sme mali asi jeden týždeň, kedy sme boli všetci zdraví, čo je žalostne málo. Jakubko nám zo škôlky priniesol chrípku a prešli sme si ňou okrem Kubka aj my s tatinkom a môžem teda povedať, že takto zle mi už dávno nebolo. Najhoršie na tom bolo to, že deti boli v pohode, hlavne až neskutočne energické a ja som mala problém vstať a dostať sa aspoň do kúpeľne. Našťastie ako rýchlo chrípka prišla, tak aj odišla, hoci Kubka potrápila vysokými horúčkami. Matejko s Adamkom mali pre zmenu nejakú virózu a boli poriadne zahlienení.

Úplne zdraví nie sme dodnes. A ja sa opäť desím, čo až budem zamestnaná. Pokiaľ budem neustále zostávať doma s chorými deťmi, neviem ktorí zamestnávateľ ma zamestná na dlhšie ako na skúšobnú dobu. Tak sa snažím nemyslieť príliš na budúcnosť a tešiť sa z chvíľ, kedy som ešte doma s deťmi (hoci mi z toho niekedy už poriadne preskakuje :-)) Teším sa, že môžem zájsť s deťmi zacvičiť si do Sokola, s Kubkom na keramiku a teším sa, až zas budeme navštevovať ihriská. Zima je už dlhá a priznám sa, že ako typicky teplomilný tvor sa už teším na teplé jarné slniečko a spev vtáčikov. Tak snáď už nebudem musieť čakať pridlho. 🙂