Ako sme to zvládli

Prvé dva dni boli celkom v pohode, keďže aj náš tatinko mal dovolenku, takže sme všetko zvládali. Jakubka ráno zaviezol do škôlky, takže som sa tam nemusela ponáhľať s troma deťmi a popoludní sme si urobili z cesty zo škôlky peknú rodinnú prechádzku. Cestou sme sa zastavili na ihrisku, takže Kubko s Maťkom boli večer dostatočne unavení na to, aby rýchlo zaspali.

Adamkovi sa zatiaľ v kočíku veľmi páči, takže pobyt vonku nám všetkým maximálne vyhovuje. Už sme vyskúšali aj baby vak, ktorý mi požičala moja sestra. Adamkovi sa totiž v kočíku páči ale iba keď je v pohybe. Takže keď sme zaparkovali na ihrisku, rýchlo sa prebudil a to sa mu už ležať nechcelo. Matejka som na ihrisku nosila v zavinovačke, takže baby vak si užívam hlavne preto, že mám voľné obe ruky a môžem chlapcom asistovať pri lození na preliezačkách. Rozhodne nie som typ šatkovej maminy, nosenie drobca v šatke či nosiči nepovažujem za vhodné ani pre jeho ani pre moju chrbticu ale na krátkodobé využitie napríklad na ihrisku si ju užívam.

Viem, že nosenie detí je dnes veľmi moderné a mnohé maminky ho plne využívajú ale ja som predsa len zostala verná kočíku. Zastávam názor, že dieťatku je tam určite lepšie – či v lete alebo v zime je mu tam pohodlnejšie a hlavne ja dlhodobé nosenie detí nezvládam, pretože každé dlhšie nosenie si potom odtrpím bolesťami chrbta či migrénou. So svojimi drobčekmi sa rada a často maznám ale nemôžem ich dlho nosiť v náručí. Našťastie, tým že nepoznali šatky, obaja boli spokojní v kočíku a dúfam, že to tak bude aj pri Adamkovi.

Adamko je stále dobručké bábo ale rado sa nosí v naručí a potrebuje našu spoločnosť a dotyky. Snažím sa ho nosiť čo najmenej a pokiaľ to nevyžaduje, tak ho nenosím. Nie že by som si ho nerada túlila ale ako som písala, jednoducho to fyzicky nezvládam. Mám ho skoro stále pri sebe ale v kočíku, postieľke či na sedačke a držím ho za rúčku prípadne hladkám po hlavičke. Jediná doba, kedy kašlem na svoju chrbticu a prechádzam sa s ním v náručí po byte sú chvíle, keď ho bolí bruško. Pri Jakubkovi ani pri Matejkovi som to nezažila, Adamka však zvyknú dosť potrápiť. Je strašné dívať sa na toho malého človiečika ako bolestivo plače a vy mu nemôžete pomôcť.

Výrazne som obmedzila svoj jedálniček ale keďže s týmto stavom nemám skúsenosti, občas sa stane, že zjem niečo, čo by som nemala a Adamko si to potom odtrpí. A ja s ním. Po porade s kamarátkami, ktoré v tomto smere majú viac skúseností som okrem diéty skúsila aj kvapky Espumisan a musím povedať, že Adamkove bolesti sa výrazne zmiernili. Dúfam, že čoskoro sa pominú úplne a Adamko bude v pohode.

V Brne sme už úspešne zvládli cestu električkou i autobusom, cestu pešo do škôlky dokonca aj v daždi, tak dúfam, že si časom zvykneme na nejaký režim a budeme to zvládať aj bez stresu. Kubko s Maťkom sú stále skvelí ale neustále by chceli Adamka hladkať, pusinkovať, či pestovať a nie vždy je na to vhodná chvíľa. Nechcem ich od bračeka odháňať ale občas je náročné chlapcom vysvetliť, že nie je vhodná doba na maznanie sa s bračekom – napríklad idem vyskočiť z kože, keď sa mi ho konečne podarí uspať a oni sa rozhodnú, že mu idú dať pusinku na dobrú noc. Ale môžem sa snáď pre to na nich hnevať?

Náročné je aj chlapcom vysvetliť, že miminko potrebuje svoj pokoj. Oni sa totiž zvyknú hrať dosť hlučne a Adamko je potom veľmi rozrušený a samozrejme nemôže spinkať. Nie že by som ho učila na ticho, pravidelne spinká pri pustenej práčke či vysávači, zvláda to dokonca aj pri vŕtaní ale krik je predsa len niečo iné. Je prirodzené, že deti sú hlučné a kričia, len neviem ako to skĺbiť s potrebami novorodeniatka. Dúfam, že sa mi to skoro podarí.

Na budúci týždeň nás čaká vybavovanie českého občianstva pre Adamka a lekárska prehliadka, tak o tom zase nabudúce.