Ako ich nerozmaznať? A je to správne?

Stále počúvam od ľudí okolo aké sú dnes deti neposlušné, nevďačné, nič si nevedia vážiť, neuznávajú žiadnu autoritu a ako to kedysi bolo všetko iné. Áno, je to pravda, pred tridsiatimi rokmi bol svet iný a preto sa dnes musíme prispôsobiť súčasným podmienkam. Chcem mať snáď z detí poslušné ovečky, ktoré pôjdu za stádom, nebudú sa na nič pýtať a všetko urobia tak, ako im to káže autorita?

Keď som mala iba Jakubka, všetko to išlo akosi prirodzene a nemusela som sa nad výchovou príliš zamýšľať. Kubko bol poslušný, pokojný, tichý a nenáročný ale nie preto, že ja by som bola príliš prísna ale proste preto, lebo je mu to prirodzené. Skôr som sa trápila tým, že je až príliš poddajný a ústupčivý a trápilo ma, že to ostatné deti zneužívali – brali mu hračky, poštuchávali ho a on sa nijako nebránil. Stával sa z neho samotár, ktorý sa radšej hral niekde v kútiku. Snažili sme sa mu vysvetliť, že sa musí brániť a že sa má zapájať do spoločných aktivít ale tým sme šli len proti jeho povahe.

Dnes viem, že Kubko sa ku všetkému prepracuje tvrdou prácou, bude zodpovedný, zásadový a vždy bude dodržiavať pravidlá. Je veľmi tvrdohlavý a nechce si nechať poradiť, chýba mu trpezlivosť. Obávam sa, že to bude mať v tomto svete ťažké, ale nemá zmysel prerábať jeho podstatu. Hlavne je po mne i svojom otcovi a preto mu veľmi dobre rozumieme a vieme, že nemá po kom byť iný.

Po narodení Matejka a prejavovaní jeho povahy sme mali pocit, že mu musíme „pritiahnuť uzdu“, že je veľmi neskrotný a neposlušný. Časom sme však len zistili to, že nemôžeme naše deti vychovávať rovnako, keď je každé iné a to čo platilo na Jakubka ani zďaleka neplatí na Matejka. Jeho výchova je podstatne náročnejšia a vyžaduje oveľa viac našej energie ale zase si vravím, že to bude mať v živote ľahšie. Netrápi sa preto, lebo maminka sa hnevá, na trest hneď zabudne a zo všetkých povinností sa mu vždy podarí nejako „vyzuť“. Je ale veľmi trpezlivý a cieľavedomý a za svojím cieľom pôjde bez ohľadu na dôsledky a ak sa mu do cesty nepostaví neprekonateľná prekážka, tak svoj cieľa aj dosiahne.

Jakubko pri hre potrebuje partnera, ktorý sa bude hrať podľa jeho pravidiel. Dokáže si vymyslieť program aj sám, hoci keby bolo po jeho, sedel by len pri počítači, či telefóne – kreslí si, píše si so starými rodičmi alebo pripravuje fotoknihu. Niekedy sa desím, že keď bude mať desať rokov, bude učiť on mňa. Matejko sa dokáže zahrať aj sám ale keď má možnosť, radšej sa hrá v kolektíve, kde chce byť v centre pozornosti. Potrebuje riadenú zábavu a vytvorený program, inak sa stáva neovládateľným tornádom, ktoré vás úplne zničí. Potrebuje dohodu a možnosť dokončiť si začatú vec. Akonáhle na neho zatlačíme, zatne sa a už s ním nepohneme. Jakubko si zvyčajne nechá vysvetliť, že niečo potrebujeme, Matejko nás odmietne počúvať, kým nepočkáme, až bude pripravený počúvať. Tak som zvedavá, ktorým smerom sa vyberie Adamko.

Zatiaľ je to malý smejko, spokojný, keď sa mu aspoň jeden člen rodiny venuje. Keď je vyspinkaný a napapaný pokojne sa zahrá aj sám ale keď má „svoj deň“ nedovolí aby som ho položila z náručia. Už teraz vidieť, že má svoju hlavu ale má rád svoj režim a každá zmena ho vyvedie z rovnováhy. Bude spokojný kdekoľvek ale potrebuje mať pri sebe nejakú istotu. Zatiaľ som to ja, teda skôr môj prsník. Každopádne už sme zistili, že keď sa zobudí odpočinutý, je mu úplne jedno, že sú dve hodiny v noci a nutne sa potrebuje ísť hrať. Aspoň na polhodinku. Inak sa bude jedovať a kričať a spať nebude nikto. Ale čo, pevná voľa je pre život v dnešnej džungli dôležitá. A pre jeho šťastie pár nocí bez spánku vydržíme (aspoň zatiaľ sa snažím si to nahovoriť a dúfam, že už čoskoro zistí, že spánok je v noci predsa len lepší).

A čo Adamkove ďalšie pokroky? Už krásne lozí po celom byte, rozumie už slovu „Ne!“ (to ale neznamená, že ho rešpektuje) a už sa pokúša postaviť sa na nohy. Skúša to hlavne v postieľke a pri poličkách ale našťastie rovnako ako jeho bratia má silne vyvinutý pud sebazáchovy a ide len potiaľ, pokiaľ si je istý, že to zvládne. Zo slov už vie povedať „tata“ a „pápa“ (to vie aj ukázať), slovo „mama“ zatiaľ vytrvalo odmieta. Na čo sa učiť slovo, ktoré nepotrebuje používať? Mama je vždy tu a keď náhodou nie, stačí zakričať.

A posledná novinka – po dlhom trápení a prebdených nociach máme konečne prvý zub! Dúfam, že ďalšie budú rýchlo nasledovať a podľa možnosti už bez toľkého trápenia.

Tak sme vyčerpali naše novinky a o ďalších budeme informovať hneď ako sa dostavia. 🙂